Predĺžil som teda cestu o niekoľko desiatok kilometrov a rozhodne to neľutujem. Nič z toho neľutujem:
Po noci na brehu Loire oproti krásne nasvietenému Saumurskému zámku som úspešne prešiel nultý poludník a pokračoval po ľavom brehu rieky proti jej prúdu. Ono tu je Loire ešte (vlastne už, ale keď idete proti prúdu, tak ešte) celkom široká a pomalá rieka, takže na ceste necítiť, ktorým smerom to je do kopca.
Prvý zámok: Montsoreau. Tak tadiaľto za uplynulé tri roky Tour de France neviedla. A predsa tu objavujem takú celkom bežnú dekoráciu pretekov - bicykel ako stojan na kvety. Alebo žeby to tu bolo ešte z čias, kedy Alexandre Dumas písal svoju Dámu z Montsoreau?
Prechádzam riečku Vienne (tak sa volá aj rímske mestečko pri Lyone a je to aj francúzsky názov pre pribratislavskú Viedeň) tesne pri jej sútoku s Loire a po tom, ako ma cyklotrasa povedie po niekoľkých dedinách a krížom cez riečku Indre, sa opäť ocitám pri Loire.
Aj by som pokračoval ďalej popri vode, keď ma na mape zaujal zámok Ussé. A je to k nemu len asi kilometer po ceste kolmo na Loire. Stačí prejsť po mostíku cez Indre, za ktorým treba dávať pozor na spontánne zaparkované autá na ceste, posádky ktorých fotia zámok priamo z cesty,...
... a mám tu nádheru priamo pred sebou. Je však pravé poludnie a slnko mi svieti do očí a objektívu.
Staviteľ tohoto zámku v tom pätnástom storočí to mal dobre vymyslené. Na poludnie sa dá pozerať z okna a mať slnkom zaliaty celý kraj. Nemyslel na ľudí, ktorí si o päťsto či šesťsto rokov neskôr budú chcieť zámok odfotiť. Musia prísť v lete buď veľmi skoro alebo veľmi neskoro, aby im slnko svietilo z boku. A nie naobed ako ja!
Ostávam na ľavom brehu Indre, ľavého prítoku rieky Loire, a popri železnici mierim do mestečka Azay-le-Rideau. Pri zámku sa mi podarí opatrne prestrčiť veľký objektív cez dieru v plote, aby to vyzeralo, akože som sa dostal do areálu zámku. Ja viem, radi by ste nakukli aj dnu, no do dnešného cieľa to máme ešte ďaleko a nebudeme sa špacírovať po zámkoch.
A tak sa môžeme potúlať po mestečku...
... a cez mierny kopček prejsť smerom k... ooops, ako sa to tam volalo, čo som po prejdení takého bránoidného mostu ponad Loire musel zísť na cyklocestu, potom popod železnicu, až kým som sa neocitol na nejakej ulici?
Aha, áno, Langeais.
Tak tu majú zámok priamo uprostred mestečka. Kúsok od námestia s vodovodným kohútikom. Veľmi praktická vec tieto vodovodné kohútiky s pitnou vodou. A zákerná vec tieto zámky uprostred mesta...
... bez trochu širšieho objektívu sa to totiž blbo fotí.
Vraciam sa na ľavý breh Loire a po takej úplne kľudnej vedľajšej, no Micheliňáckou mapou poctivo zaznamenanej ceste prichádzam k dedine Villandry, kde majú tiež zámok. Je však obohnaný vysokým múrom, spoza ktorého trčia vrcholky stromov. V mestečku vedie jedna ulica pomerne prudko do kopca, tak sa nazdávam, že tam kdesi zhora ho lepšie uvidím.
Tak nie. Ten múr je vysoký dookola a hoci na niektorých miestach ponad neho vidím, vidím len pár stromov predo mnou. Dobrá motivácia ísť dnu! Mňa sa však bohužiaľ netýka. Demonštratívne zjem jogurt pred smerovkami a pokračujem v ceste.
Inak si všímate, že tie smerové šípky nevyrába žiadna štátna cestná spoločnosť?
Nie, tu nekončí cesta. Ako som spomínal, nie sú tu žiadne tradičné novovybudované cyklocesty. To sú len vyznačené úseky úplne vedľajších ciest, po ktorých jazdia autá buď málo alebo pomaly.
Tak toto nie je kemp, toto je cigánska osada kdesi pri Tours.
Tours je pekné mestečko, no pri týchto veľkostiach miest sa to chce už túlať pešo.
Ďalšia šípka od výrobcu pneumatík a máp a ja dočasne opúšťam Loire. Víkend totiž strávim pri rieke Cher.
Prechádzam okolo zámku Chenonceau, ktorý je takmer celý postavený priamo na rieke, no od cesty ho nevidno. Pred dvanástimi rokmi som sa popod neho plavil na kanoe.
Máte predstavu, ako bude vyzerať táto kostolná veža, až ju konečne dostavajú?
Ja viem, toto bol riadny maratón. No navštíviť dôkladnejšie všetky miesta, okolo ktorých som dnes prechádzal, na to by mi nestačil ani týždeň.
Mám na tachometri dnešných stošesťdesiatdeväť kilometrov, doterajšie maximum akcie. Tesne po zotmení prichádzam na miesto, ktoré ma prvotne motivovalo k celej tejto cyklotúre. Ako taký pevný bod stojí na mojej polceste - časovej i vzdialenostnej.
GPS mi neustále ukazovalo vzdialenosť k nemu. Na najzápadnejšom cípe Francúzska mi "chýbalo" necelých päťsto kilometrov. Myslel som si, že za sedem dní to bude malina. Bola. No tým, ako som jazdil cik-cak, chcel vidieť ešte to či hento, sa tá vzdialenosť natiahla na takmer tisíc kilometov. Za sedem dní.
Tak teda, polčas za nami. Máme týždeň na druhú polovicu. Ale predtým si trochu oddýchneme.
