Od Diablovho stola to k hradu Neudahn nie je ďaleko, navyše sa dá ísť po pohodlnom chodníku popri železničnej koľaji.
Príliš som sa však spoľahol na mapu od mne doposiaľ neznámeho vydavateľa a tak sme sa napokon potúlali trochu dlhšie, kým sme opäť narazili na túto tabuľku: obe šípky vedú k zrúcanine hradu Neudahn.
Od kempu, v ktorom už pár rekreantov okupovalo usadené obytné prívesy, nás odohnala tetuška slovami "privát!". Obišli sme ho teda dookola a vyšliapali pár desiatok výškových metrov, kým sa nám spoza obzoru nevyliahla očakávaná ruina.
Pomaly sme ju obchádzali dookola a hľadali nejaký vchod. No nič, len úzke okná v trojmetrovej výške a sem tam nejaká papuľnatá strieľňa či výkvap z odkvapu.
A konečne! Stačilo prejsť bráničkou a okná na kruhovej veži dávali tušiť, že sa v nej skrýva schodisko.
Ním sme sa dostali až na upravenú strechu, či skôr najvyššie podlažie.
A odtiaľto sa nám naskytol krásny výhľad vôkol kol dookola uprostred Falckého lesa.
Hrad bol postavený niekedy v polovici dvanásteho storočia, neskôr bol zničený, opäť postavený, pribudlo pár vežičiek, ako to už u takýchto hradov býva.
Do schodov sa v tme ide oveľa ľahšie ako dole schodmi. A tak si treba svietiť bleskom.
To by sme však neboli my mládežníci, keby sme sa nevyskúšali, kam všade sa dá na takomto hrade dostať. Ja som sa napríklad nejakým schodiskom dostal dole do nejakej veľkej miestnosti, v ktorej som nenašiel žiadne dvere von. Napokon som sa vyštveral na nejaké okienko, vystrčil von hlavu a zbadal dve staršie pani: "Prosím vás, ako vysoko som nad zemou?" Keďže to boli takmer tri metre a okienkom by som sa akurát tak po hlave pretiahol, radšej som sa vrátil naspäť a tápal v tmavej miestnosti naspäť ku schodom.
Tu sa pre zmenu Aleš a Nicole rozhodli vyliezť na skalnatú plošinku na konci hradu. Hore to šlo ešte ľahko...
"Spadnem... spadnem... spadnem... áááu, no nehovorím?!"
Ale nie, nespadol. Skôr som mal blbý pocit pri pohľade na neznámu postavu na veži v momente, keď sme sa od hradu vydali smerom k mestečku Dahn...
