Po dvoch oblúčikoch od najstrmšieho vinohradu v Európe som sa dostal k malému kempu, za ktorým som na druhom brehu rieky zbadal dedinku Beilstein. Vliezol som teda do kempu a postavil sa aj s bicyklom na breh rieky, hneď vedľa dvojice dôchodcov úpenlivo hľadajúcich čísla v sudoku.
Dedinka však na tom druhom brehu nebola len tak úplne osamelá. Aha, aj hrad tam s ňou bol.
A k nemu po strmom vinohrade viedla od autami prepchatej cesty taká cik-cak serpentína pre peších. Tie svetlé tenké zvislé čiary sú koľajnicami pre vinohradnícke zubačky, ktoré sme si detailne prezreli v niektorom z minulých dielov.
Toto je pohľad ešte ďalej doprava po brehu. Tak turisticky zaujímavé miesto, na ktoré ma upozorňovali aj známi, sa predsa teší oveľa väčšiemu záujmu, ako dokáže uspokojiť pár voľných parkovacích miest v dedine. A keďže na tomto úseku rieky nepremáva železnica, návštevníci sa tam musia dostať po vlastnej ose.
Kam sa nedostane vlak, tam sa však dostanú lode. Okrem veľkých nákladných vlečných člnov tu totiž premáva aj množstvo turistických plavidiel, ...
... z ktorých je výborný výhľad na oba brehy. Ja som z bicykla videl poriadne väčšinou len ten náprotivný.
Po pätnástich minútach som sa priblížil k mestečku Cochem, ktoré je na nemeckom úseku rieky Mosel snáď najturistickejším hneď po Trier. No zatiaľčo Trier je v regióne relatívne veľkým mestom s univerzitou, priemyslom a všetkým, čo k životu patrí, Cochem je len maličké mestečko žijúce prevažne z turistického ruchu.
A turistov sem priťahuje zrejme najmä tento hrad z jedenásteho storočia, ktorý bol o šesťsto rokov neskôr zničený vojskom Ľudovíta štrnásteho. V roku 1868 ho za tristo zlatých mariek kúpil obchodník Jacob Frederic Louis Ravené a zrekonštruoval ho do dnešnej podoby. Ekvivalent kúpnej sily dnešných asi tritisíc eur predstavuje zrejme len nepatrný zlomok príjmov turistického ruchu v tomto mestečku.
A turisti sa majú čím kochať. Síce niežeby nebolo dediniek s takýmito hrazdenými domami v šírom kraji dosť, tu sa však dajú kúpiť aj pohľadnice, tričká, šatky a hrnčeky s ich vyobrazením.
No dobre, uznávam, naozaj to tu je krásne.
Dokonca sa v týchto uzučkých uličkách prepletá aj mestský autobus.
Pod mostom stojí tabuľa s históriou mesta. To čierne hore v strede je ostrý tieň reflektora. Aj tu platí, že pod lampou býva najväčšia tma.-
Turistov som však už musel nechať na pokoji. Do cieľa v Koblenzi mi chýbalo päťdesiatpäť kilometrov, bolo krátko pred treťou popoludní a posledné rozumné IC mi do Karlsruhe odchádzalo po pol ôsmej. Takže už len dva články a sme doma...
