Z mestečka Douarnenez, v ktorom som spal, vedú do Quimper dve hlavné cesty. Ako najpomalejší účastník cestnej premávky však radšej jazdím po vedľajších cestách a tak som si na mape zo všetkých tých pidicestičiek medzi tými dvoma ťahmi poskladal kľukatú trasu.
Občas popŕchalo, no najmä tá cesta viedla po všetkých kopčekoch na okolí. Zas nejaké výšky to neboli, včera som zdolal svoj najvyšší kopec, tristotridsať metrov vysoký Ménez-Hom, odteraz ma čakali len nižšie polohy, no ono stačí, ak to každú chvíľu zlezie či vylezie o tridsať metrov. Tak kým sa dostaneme do Quimper, si tu niečo pustite:
Už dva dni predtým, tridsať kilometrov severne odtiaľto, som si na ceste všimol popísané nejaké nápisy, tak typické pre Tour de France. Teraz tu pri ceste zas viselo toto:
No ako som si neskôr na webe pozrel trať tohtoročnej Tour (inak ju vôbec nesledujem), tak oni síce naozaj štartovali v Breste a niekde pri Le Faou sa s mojou traťou aj križovali, no tadiaľto cez Quimper nešli. Preklikal som si aj program ostatných desiatich ročníkov a hoci raz to štartovalo z Quimper, tak tadiaľto to tiež nešlo. Tak asi nejaké iné cyklomecheche to bolo.
Konečne som v Quimper. Je pondelok okolo obeda, v meste plno ľudí a hoci je pod mrakom, turisti behajú s fotoaparátmi otrčenými dohora. A blik-blik, znenazdajky takmer vliezam do zaberu jednej kočke, ktorá si fotí kostolnú vežu maličkým fotoaparátom... s bleskom. Jediný efekt má ten blesk na moje oči, pretože som práve v tom okamihu otočil hlavu a vôbec taký útok neočakával.
"Bez blesku to pôjde lepšie," sprisahanecky na ňu žmurknem. Priznáva sa, že nevie, ako ho vypnúť, "veď to je automatika". Cítim sa ako dozorca v Egyptskom múzeu v Káhire, ktorý v miestnosti s Tutanchámonovou zlatou maskou, kde je zakázané používať blesk, trpezlivo každé tri minúty vysvetľuje previnilcom, ako na tom ich konkrétnom aparáte vypnúť blesk.
Inak je to celkom príjemné sa túlať úzkymi uličkami tohoto mestečka. No ide na mňa hlad a tak si dám to, čo si v tejto oblasti treba dať aspoň raz. Palacinky. Crêpes.
Na rohu ulice nachádzam jednu palacinkáreň (crêperie, ako sa tu tomu hovorí) s niekoľkými stolmi vonku. Stoly zaberajú takmer polovicu šírky ulice a preto sa tu chodci celkom hustia a pozerajú nám do tanierov.
Bicykel si nemôžem oprieť o stenu náprotivného domu, lebo by som ten priechod ešte zúžil. Tak ho staviam pred vedľajší dom a sadám si k prázdnemu stolu hneď vedľa neho.
O chvíľu príde tetuška s jedálnym lístkom a podáva mi ho s poznámkou:
-- Ten bicykel... nemôžete ho dať niekam inam?
-- A kam? Veď chodcom vôbec nezavadzia. Ale v podstate môžem ho dať aj inam, no to sa potom môžem aj ísť najesť inam...
-- Nie, nie, nie, ostaňte! Akurát že stojí pred vchodom do susedného domu a tá pani, čo tam býva,... veď uvidíte.
No dobre, bicykel stojí tak dva metre pred vchodovými dverami. No celý čas sedím vedľa neho, tak kedykoľvek môžem vyskočiť a posunúť ho.
Hmmm, to sú vám palacinky! Hmmm, ani vám nejdem hovoriť, ako voňajú a ako chutia. Musíte sa uspokojiť s informáciou, že sú dve a že sú placaté.
Pri tej druhej za mnou buchnú dvere. To tá obávaná suseda práve vychádza von. Otáčam hlavu a so širokým úsmevom od ucha uchu (približne kopírujúcim zababrané stopy po jedení), ju s plnou pusou zdravím: "Bonžúúúr". Tetuška síce pôvodne pôsobila tak prednatento, no moja reakcia ju asi vyviedla z miery a tiež sa zmôže len na "Bonžúúúr". Obchádza bicykel, akoby tam ani nebol, a mizne v dave.
Servírke pri platení len sucho oznamujem, že to s tou susedou nemajú až také zlé.
A opúšťam Quimper v smere na Concarneau, ktoré mi bolo tiež odporúčané.
Toto si koleduje o porušenie zákazu vjazdu? Ale kdeže. Tak čítajme spolu: zákaz vjazdu autám, motorkám a skútrom. Zákaz vstupu psom. Zákaz vstupu za silného vetra a prílivu. Nič, čo by sa ma momentálne týkalo. A predsa tam nepôjdem. Tie šutre na zemi moc trasú.
Pri vjazde do Concarneau mám opäť svoj luxus. Zatiaľčo autá tam väčšinou stoja v zápche, pruh pre túlavý bicykel je vždy voľný. A nikde žiadni cyklisti.
Posledný výbežok mora v Concarneau pokrýva starobylé opevnené mesto "Ville Close", ktoré momentálne obliehajú len turisti. Čoby len obliehali... oni ho už dávno dobyli a teraz sa tam mrvia v jeho uličkách.
Aha, pokazené tieňové hodiny. Tieň sa im stratil. Chcel som si skontrolovať svoje náramkové hodinky, či ešte majú svoje ručičky, alebo či je podobný problém vo všetkých hodinách na okolí, no po milisekunde zhrozenia, že ich nemám na ruke, som si uvedomil, že na takéto cyklotúry si hodinky zásadne neberiem. Veď mám na riadidlách tachomer a najmä GPS, ktoré je pod šírym nebom na sekundu presné.
Keďže však "čas beží ako tieň", zosadávam z bicykla na radu tej nemej nehybnej živej sochy, čo tam pri mestskej bráne stojí a čo si ju turisti za euro fotia, a snažím sa pretlačiť masou turistov.
Tradičné turistické miesto. Taký biely oný na patates (zemiaky, hovorový výraz, ktorý som raz použil v našej jedálni v Lyone a takmer dostal od kuchárky poza uši: "toto nie sú nejaké patates, toto sú poctivé pommes de terre!") by som potreboval, ale už by sa mi nezmestil do cyklotašky.
Už-už sa chystám otočiť, vyjsť z Ville Close a cez Concarneau to nejako prejsť ďalej, no nahliadnem cez prímorskú mestskú bránu a tam...
... tam je sto metrov široká úžina, cez ktorú premáva malá loďka. Vpravo kúsok ďalej začína oceán, vľavo je veľká zátoka, ktorú by som musel obchádzať. Tak čo, mám sedemdesiatpäť centov v drobných?
Mám.
A vy by ste ma nechali to celé obchádzať a po hentom rušnom moste šlapať?
Veď to bolo len pár metrov, to si snáď pri prejazde krížom cez celé Francúzsko môžem dovoliť, no nie?
Tak teda díky, že ste ma nebonzli. V ďalšom dieli nebudeme toľko šlapať a budeme sa kochať tabuľkami a nápismi.
