Dvestopäťdesiat kilometrov údolia doslovne ofačovaného vinohradmi na tých najnemožnejších miestach sa ešte netvárilo, že by chcelo skončiť.
Za ohybom rieky však konečne niečo iné upútalo moju pozornosť a vyrušilo ma zo stereotypu "rieka, vinohrady, dedinky, hrady, obytné autá".
Kvôli tomuto záberu na tento 136 metrov vysoký diaľničný most som sa vyštveral do vinohradu, aby mi elektrické vedenie nad traťou neprekážalo v zábere.
A pri tejto príležitosti som sa nútene dostal do styku s koľajnicou vinohradníckeho vozíka. Najskôr len takto vizuálne, no pri zliezaní som sa jej na jednom šmykľavom úseku musel zachytiť. Grrrr, olejujú to poctivo!
To bola teda výška. Bežkyňa je tam dole pred pilierom úplne nepatrná, takmer zanedbateľná.
Hmmm, ako by vyzeral pohľad zhora do údolia?
Dedinky začali trochu hustnúť, už bolo jasné, že sa dostávam do západných predmestí Koblenzu. Tak toto je úplne posledný pohľad na vinohrady v tomto cestopise. Má niekto šajnu, koľko fotiek s vinohradmi som tu zverejnil?
Posledný most ponad Mosel. Brehy tejto rieky som za uplynulé dva dni zmenil tiež nespočetne veľakrát. Na rozdiel od vlaňajšej rýnskej cyklotúry KAMZíK (KArlsruhe - MainZ - fíííííha - Kolín), kedy som štyristo kilometrov absolvoval výlučne po ľavom brehu rieky, tentokrát to bolo naozaj cik-cak.
A už je na dohľad aj Nemecký roh, vlastným menom Deutsches Eck. Vľavo vidno rieku Mosel, v pozadí za vlajkami priteká sprava Rýn a na jeho druhom brehu sa vypína pevnosť Ehrenbreitstein.
Nad sútokom vlaje nemecká vlajka, pozdĺž brehov ďalších šestnásť vlajok jednotlivých spolkových republík, no a úplne vpravo vidno aj americkú vlajku. To obrovské koleso tam trvale akosi nepatrí.
Socha cisára Viliama prvého tu bola postavená necelých desať rokov po jeho smrti koncom devätnásteho storočia. Na konci druhej svetovej vojny bola americkými vojskami vážne poškodená a demontovaná. Francúzska vláda tu chcela postaviť mierový pamätník, no tento plán nikdy nebol zrealizovaný a po rozdelení Nemecka v roku 1949 tu vznikol akýsi pomník jednotnému nemeckému štátu, nad ktorým viala čierno-červeno-zlatá zástava.
Po zjednotení Nemecka v roku 1990 stratil pomník svoj význam a tak tu v záujme propagácie mesta pred štrnástimi rokmi odhalili novú sochu cisára.
Vyšlo im to, mal som naozaj problém medzi toľkými turistami nájsť voľné miesto pri zábradlí priamo nad sútokom, aby som na záver odfotil túlavý bicykel po ďalšom nádhernom výlete.
Pred tým, ako som sa vydal ku stanici na vlak domov, som požiadal jedného chlapíka, aby v cieli odfotil aj mňa. Hovorím mu: sem sa postavte, tadiaľto sa pozerajte, máte to celé nastavené, tak si to chyťte tak, aby ma bolo vidno celého aj s bicyklom, a tu cvaknete.
Mal dva pokusy, toto je ten lepší. Odrezané mám nohy a nie hlavu.
Koniec
