Do Nancy som v tento dusný aprílový podvečer príchádzal po okresnej ceste D400 od juhovýchodu. Nemal som v pláne spať v meste a preto som ním chcel prejsť pomerne svižne. Ak sa zapáči, vždy bude príležitosť sa tam vrátiť niekedy vlakom či autom a potom si pešo vychutnať atmosféru jeho uličiek.
Kráľovsky sa však šlo aj na bicykli. Jedna z hlavných ulíc v meste má dva pruhy: jeden pre autá a druhý pre bicykle a mestské autobusy. Na celej dlhej ulici ma však nepredbehol ani jeden autobus, zatiaľčo ja som obchádzal tucty v zápche stojacich áut. Jupííí.
V mestečku bolo v tento sobotňajší večer veľa ľudí, tak som sa dostal akurát na námestie pred radnicu, na ktorom stála aj socha panovníka Lotrínska a Poľska, menom Stanisław Leszczyński. Boli tam aj krásne zlatom vybíjané brány, no záber nejako nevyšiel. Až sa tam opäť dostanem, tak vyjde toho viac.
Pokračoval som teda radšej úzkym údolím rieky Meurthe na sever až k miestu, kde sa vlievala do Moselle. S tou sa ešte veľakrát stretneme a budeme ju sprevádzať až k jej sútoku s Rýnom o niekoľko stoviek kilometrov ďalej.
Čo ma však tu zaujalo, bolo mestečko s názvom Autreville, doslovne preložené ako "Iné mesto". Vo Francúzsku je na križovatkách a kruhových objazdoch zvykom, že okrem odbočiek s označením miest a dedín, ku ktorým smerujú, sa hlavný smer označuje názvom "Autres directions", čiže "ostatné smery". V tomto prípade sa doľava dá ísť k Pont-à-Mousson a Loisy, zatiaľčo doprava k inému mestu. Koniec vtipnej vložky.
A už sme v Pont-a-Mousson. V desiatom storočí tu bol postavený jediný most široko-ďaleko. Pri ňom sa rozvinulo mesto, ktoré v šestnástom storočí dalo Európe významnú univerzitu a ktoré si svoje odtrpelo v tridsaťročnej vojne, ale aj v prvej a druhej svetovej.
Dnes je kľudným mestečkom s arkádovým námestím s trojuholníkovým pôdorysom.
Tam kdesi vzadu naľavo je aj turistické centrum, samozrejme o tomto čase krátko pred ôsmou večer už dávno zavreté. Vo výklade som si však aspoň našiel zoznam kempov v okolí do tridsať kilometrov. To približne sedelo, všetky boli tých tridsať kilometrov od mesta a k tomu ešte v kopcoch. Ja som mal však po dnešku dosť a nechcelo sa mi šliapať kamsi do kopca.
Vydal som sa preto radšej popri rieke ďalej na sever smerom k Metz a po očku sledoval okolie okresnej cesty, kam by som tak mohol na noc skloniť hlavu.
Napokon som objavil odbočku k nejakému vodáckemu klubu. Dvaja chalani niečo nosili z auta do búdy a tak som sa ich spýtal, či by som sa tam niekde nemohol na brehu ramena Moselle zložiť na noc.
Ochotne mi ukázali miesto mimo ich areálu na kľudnej trávnatej pláži. Vraj večer tam občas prifrčí banda mládežníkov, ktorá si tam pri hudbe opeká a popíja, no vraj sú celkom neškodní. Zaliezol som teda na také miesto, odkiaľ by ma nebolo priamo vidno a odkiaľ som mal aspoň trochu výhľad na prístupovú cestu. Dopapkal som dva jogurty a zaliezol do spacáka.
Na dážď to nevyzeralo a bolo dosť teplo, tak som pytel na mŕtvoly nechal zbalený. Noc bola kľudná a nikto ma neprišiel pozrieť. Ráno však padla rosa, z čoho mi trochu zvlhol spacák. Čakal som teda na prvé ranné lúče slnka, aby mi ho vysušili.
Až ráno som si všimol, že na druhom brehu zátoky je železničný most, po ktorom však za celú noc neprešiel ani jeden vlak.
Bola to trať TGV, francúzskeho vysokorýchlostného vlaku, spájajúca Paríž so Štrasburgom. V tomto čase ešte nebola v prevádzke. Z Paríža do Štrasburgu, Karlsruhe a Štutgartu sa cestujúci môžu dostať za pár hodín až od polovice júna. Táto trať však už mala za sebou svetový rekord v rýchlosti vlaku na koľajniciach. Štyri týždne pred mojou cestou sa totižto po nej prehnal vlak rýchlosťou takmer 575 kilometrov za hodinu. Ja keď sa na rovine nahnevám, tak idem aj dvadsaťkrát nižšou rýchlosťou.
Po ráne som však bol rozospatý a tak som to s rýchlosťou nepreháňal. Obzrel som si most, ktorý bol súčasťou trate oveľa rovnejšej, ako je akákoľvek európska diaľnica.
Až budú tadiaľto premávať vlaky, na niektorých prezidentských kandidátov si už nikto ani len nespomenie.
Pri ceste som objavil tabuľu smerujúcu k pamätníku americkým vojakom. Jasné, že som sa šiel pozrieť. Cesta viedla okolo jazierok a mŕtvych ramien rieky. Napríklad na brehu tohoto stála chatka vedľa chatky. A takto nejako sa rozdeľuje "pozemok" medzi majiteľov.
Pri lesnej cestičke stojí nenápadný živý plot...
... a uprostred neho skromný pomník vojakom piatej americkej divízie, ktorí v septembri 1944 v ťažkých bojoch prekročili rieku Moselle práve na tomto mieste.
Bolo to len kúsok od miesta, na ktorom rieku premostili Rimania o tisícosemsto rokov skôr.
Od tohoto monumentálneho akvaduktu to však do Metz už nebolo ďaleko...
