Rodisko kukučkových hodín sa nachádza neďaleko mestečka Triberg v južnom Schwarzwalde. Tu, v oblasti prameňov Dunaja a hustých lesov, sa začiatkom osemnásteho storočia rozvinula výroba týchto štýlových časomier. My sme sa však do žiadneho múzea ani obchodu nešli pozrieť, pretože nás v hromade snehu čakali najväčšie vodopády na území Nemecka, ako aj niekde zašantročený prameň Dunaja.
Údoliami Schwarzwaldu vedie Schwarzwaldbahn, na ktorej každú hodinu premáva osobný vlak z Karlsruhe do Konstanze. Charakterizuje ju množstvo viaduktov a tunelov a na niektorých miestach absolvuje vlak také slučky, že sa nachádza na takmer rovnakom mieste ako pár kilometrov predtým. Akurát je o stovky metrov vyššie.
My sme sa po poldruha hodine jazdy z Karlsruhe vysypali na peróne v meste Triberg. Kto potreboval, ten si odskočil, a potom sme sa vybrali smerom do mestečka.
Triberg je jedna permanentne stúpajúca hlavná ulica uprostred úzkeho údolia, takže zablúdiť je pomerne ťažké a vyžaduje si značnú dávku dezorientovanosti. Podobne ako na cestu je medzi miestnym obyvateľstvom značne nemiestne sa pýtať aj na aktuálny čas. Kukučkové hodiny tu na nás kukajú odvšadiaľ. My sme na nich kukali vlastne tiež.
V ohybe hlavnej mestskej osi, priamo na Šunkovej ulici sa nachádza parkovisko. Autobusy sem priebežne dopravujú zástupy golfistov, ktorí sa po snehu obozretným a rozvážnym krokom presúvajú do najbližšej kaviarne.
No už sme boli mimo mestečka a kráčali k triberským vodopádom. S vyše dvesto metrami výškového rozdielu sú najvyššími v Nemecku. Ono v podstate na akomkoľvek území, na ktorom sa nachádza aspoň jeden vodopád, možno hovoriť aj o jednom najvyššom vodopáde.
Ale tieto triberské stáli za to. Uprostred bieleho zasneženého lesa hučala voda zo všetkých strán. Biela pena sa miešala s bielym snehom a nebyť hustého lesného tienidla nad našimi hlavami, museli by sme si chrániť zraky pred oslepujúcim odrazom slnečných lúčov.
Chodník popri padajúcej vode bol pomerne prudký a v hlbokom snehu bolo stúpanie po ňom dosť náročné. Nečudo, že bol v celom areáli okolo vodopádov zákaz vstupu a vchodové brány boli uzavreté. Podľa cenníka by normálne vstupné bolo poldruha eura. Perličkou bola zľava pre invalidov so stupňom telesného postihnutia nad päťdesiat percent. Zaujímalo by ma, ako sa po tom chodníku teperia ľudia o barlách či dokonca na vozíku.
Pri hlavnom úseku vodopádu bola na brehu búdka. Prskajúca voda priebežne zamŕzala a menila podlahu prístrešku na dokonalé zrkadlo. Podobne bol zamrznutý aj sneh okolo búdky.
Od vrcholu vodopádov sme sa cez pár mestečiek a dediniek vydali smerom k prameňu Dunaja.
Snehu bolo naozaj dosť, no v dedinkách ho poctivo odhrnuli na kraj cesty. Samozrejme tak, aby aj chodci mali kadiaľ prechádzať.
Akurát občasné zelenajúce sa ostrovčeky v záľahách snehu prezrádzali, že sa už blíži jar. Zime bude čoskoro odkukané...
