Chodník pod Belchenom sa začal opäť zužovať, fľaky snehu vôkol dávali tušiť chladné noci, spoza obzoru vykukla biela stena Belchenhausu a na nás opäť doľahol hlad.
Vybehli sme zvyšných päťdesiat metrov na vrchol. Viedla k nemu kamenistá cesta lemovaná pováľaným elektrickým plotom, za ktorým sa vo vetre ohýbali guče trávy. Občas sme sa museli brodiť snehom, občas sme skočili do blata, no túžba dostať sa hore nás niesla vpred.
Výhľad z Belchenu bol naozaj nádherný. To biele zasnežené uprostred je najvyšší vrch Schwarzwaldu, 1493 metrov vysoký Feldberg. My sme stáli necelých sto metrov bližšie k stredu Zeme, no predsa sme mali pocit, že sme "nad vecou".
Na veľkej ploche na vrchole stálo niekoľko lavičiek a na trávniku medzi fľakmi snehu sa vo večerných slnečných lúčoch váľal mladý pár, ktorý po chvíli odišiel. Plocha bola tiež lemovaná drôtom a bola dosť priestranná na to, aby sa na ňu zmestil nie jeden, ale aj päťdesiat stanov. Obloha sľubovala krásny západ slnka, no my sme sa tešili predovšetkým na jeho východ. Priamo pod nos, pred dvere, pred stanovú plachtu.
Pred zotmením sme si však chceli ísť doplniť vodu do chaty Belchenhaus pod vrcholom, aby sme si mohli niečo uvariť na večeru. A ešte si dať jedno vrcholové. Najskôr sme ako správni gentlemani odložili cylindre a paličky...
... aby sme si potom predsa len dali normálnu večeru. Táto fotka vznikla až tesne pred odchodom, tak sa nenechajte oblbnúť každým detailom na nej.
Pri pulte som tetušku požiadal o dve pivá a dve porcie gulášu. Najskôr načapovala dva pollitre, ja som zaplatil a kým ona otočená k pokladni počítala drobné, sme si s Alešom ťukli na dobytie vrchu. Aleš si len trochu odpil, pohár položil naspäť na tácku a začal si pri vedľajšom stojane vyberať pohľadnice. Ja som bol smädný, tak som stiahol naraz asi tretinu.
Tetuška sa vtedy otočila, vydala mi peniaze, pozrela na Alešov odpitý pohár, zamrmlala si "Aha, padla Vám pena!", chytila ho do ruky a chystala sa ho dočapovať. Vtedy som položil na pult svoj do tretiny odpitý pohár a namietol som, že my sme z nich práve odpili. Nepočúvala ma, napokon aj mne vraj padla pena a tak som dostal prídavok.
Tomu hovorím starosť o hostí. Ale s tou padajúcou penou by niečo mali robiť...
Guláš bol fajn, mali sme "v bříšku jako v pokojíčku" a mohli sme sa vrátiť na vrchol, kde nás čakal síce pekný západ slnka, no možno mrazivá noc...
