Z Karlsruhe síce cez Aalen premáva priame IC do Norimbergu, no oveľa viac zábavy si cykloturista užije v regionálnych vláčikoch. Tak som v jedno krásne sobotné ráno po vyše dvoch hodinách rozhovorov s náhodnými spolucestujúcmi a jednom prestupe v Stuttgarte vystúpil na malej stanici označenej tabuľou Aalen.
V mestečku sa práve konal taký ozajstný trh. Centrálna fontána bola týždeň po Veľkej noci ešte bohato ozdobená pestrofarebnými vajíčkami, tetuška s košíkom sa prehrabávala v zelenine a dievčina podávala malému chlapcovi dve jabĺčka: "Jedno daj sestričke" a ukázala na kočík. Mamička jej podala jablko naspäť: "Ona také ešte nepohryzie".
Nepretláčal som sa ďalej trhom a radšej som odbočil do vedľajšej uličky, kde sa vyhrievalo pár kávičkarov. Usŕkol som si vody z fľašky a opustil mesto popri riečke Kocher, ktorá by tu niekde mala mať prameň.
Cesta viedla krížom cez farmu, ...
... inú dedinku ...
... až som sa ocitol pred jednoznačnou smerovou tabuľou.
Za týmto domčekom už viedla len cesta ...
... popri celkom živom potôčiku cez jednu maličkú fabriku až stovky metrov do lesa.
A tu v lese na jednom buku visela tabuľa:
Prašný buk - Dňa 8. februára 1864 prišlo v prašnej fabrike k výbuchu, pri ktorom bol pracovník Jos. Granitzer odhodený až sem, čo malo za následok okamžitú smrť. Dňa 18. februára 1868 došlo opäť k výbuchu, pri ktorom prišli o svoje mladé životy Max Burr a Leonh. Reuter. Po tomto nešťastí bola fabrika definitívne uzavretá.
Tento mohutný šuter nepriletel po žiadnom výbuchu. Tabuľa na ňom pripomínala niekoho tuším len menom a dátumami.
Kocher tu už síce bola celkom malá, no zurčala veselo, ako sa na jeden z hlavných pravých prítokov Neckaru.
A tu je jeden z prameňov. Tieklo to tam celkom divoko a to sa tam hore nachádza len taká mláčka.
Kúsok od prameňa som na lavičke objavil ležiaceho a čítajúceho chlapíka. Akonáhle ma zbadal, hneď vyskočil a dal sa so mnou do reči. Ani nie päťdesiatnik, ktorý ako listonoš zavesil remeslo na zlatý klinec a pokojným životom si užíva úspor.
Hmmm, až bude v lete veľmi teplo, tak tu bude v tieni stromov a v chlade z prúdiacej vody veľmi príjemne. Keby sa cestou sem nemusel človek terigať vyše dvoch hodín vo vlaku...
Od prameňa v údolí som si to musel k asfaltke na kopci vytlačiť po prudkých úzkych a veľmi hrboľatých lesných chodníčkoch, no spoločnosť mi robil zas jeden pán s dvoma vnúčatami, od ktorého som sa opäť dozvedel zopár tipov pre nasledujúce desiatky kilometrov.
Mňa však predovšetkým priťahovalo neďaleké pole, na ktorom na mňa podľa Google Maps/Earth čakal najväčší chrobák na svete. Vytiahol som mucholapku a šliapol do pedálov...
