My sme sa v krásne nedeľné popoludnie blížili k tomuto bralu od hradu Neudahn. Stromy poredli a nám sa naskytol takýto pohľad na mestečko Dahn, nad ktorým sa týčilo bralo. Odtiaľto ešte nepôsobí tak výrazne.
No stačilo zbehnúť dole k stanici a tých sedemdesiat metrov takmer zvislej steny bolo už riadne cítiť.
Tu sa môžete po koľajniciach prechádzať voľne sem a tam, tam a sem, aj si na ne prípadne ľahnúť. Tadiaľto premávajú presne štyri vlaky týždenne. Akurát v nedeľu treba trochu dávať pozor, lebo všetky štyri premávajú práve v tento deň.
Na úpätí brala sme obišli značku smerujúcu k dôchodcovskému chodníku a vydali sa do prudkého kopca.
Zhora bolo vidieť ponad Dahn a v diaľke... aha ho, ďalšie bralo! Tých je tu plný kraj.
Posledných pár metrov k výhliadke a skokanskému mostíku pre panny viedlo už pomedzi skaly. Človek by sa bál oprieť o niektorú, aby sa nezosypala do údolia a neprichloštila predčasne nejakého dôchodcu na chodníku na cintorín.
Tak sme sa dostali až ku krížu. Sedemdesiat metrov pod nami unudená obec a kilometre vôkol nás len zalesnené kopčeky a sem tam nejaké trčiace bralá. Akoby tej zelene nebolo dosť, ešte sa mi do záberu pričmuhla nejaká zelená čmuha.
Tak odtiaľto by som neskočil ani keby po zoskoku mala zo zeme vytrysknúť ropa.
Radšej sme sa pomedzi pevné zábradlie vracali naspäť na hrebeň kopca.
Ešte jedna fotka zo západnej strany najvyššieho kúsku brala s lavičkou a štyrmi mládežníkmi...
... a jedna z východnej s lavičkou, no bez štyroch mládežníkov.
Bolo už síce pol piatej a o poldruha hodiny odchádzal z Dahnu posledný vlak, no my sme šliapali ďalej. Čakali nás totiž ešte tri zrúcaniny: Altdahn, Grafendahn a Tanstein.
Všetky tri na jednom kopci...
