Toľko o prírodnom útvare nazvanom Teufelstisch stará sága obyvateľov dedinky Hinterweidenthal, do ktorej sme sa šli s kamarátmi pozrieť v nedeľu ráno. Dorazili sme sem po takmer dvoch hodinách drkotania sa motoráčikom, pričom v Landau sme pri prestupovaní museli dávať pozor, aby sme si sadli do správnej polovice vlaku, pretože tá druhá sa po pár staniciach odpojila a pokračovala kamsi úplne inam.
Nejako sme popreskakovali koľajnice a vyliezli úzkym chodníkom až na vrchol kopca. Kým som si rozbaľoval müsli tyčinku, Aleš už na mňa zúfalo kričal: "Miróóó, já to už neudržím, pojď mi pomoct!"
Biba medzitým vedľa robila hú húúú húúúúú, snažiac sa aspoň morálne podporiť Alešove úsilie pohnúť skalou.
I zdvihol som zraky svoje k nebu belasému aj ja. Mládežníci, ten šuter ma tažisko niekde v lufte. Však to takto samo ani držať nemôže. Buď je to nejaká habaďúra, alebo tam v tom bude nejaký pes zamurovaný.
"No dobre teda, kašlime na to," Aleš i Biba to vzdali.
A tak sme sa radšej vydali ďalej na cestu, nech to padne na hlavu teda niekomu inému...
