Dvadsaťpäť kilometrov západne od pápežského mesta Avignon sa juhovýchodným výbežkom pohoria Massif Central vinie riečka Gard. Po návšteve mestečiek Barbentane, Aramon a Remoulins som stál pred tabuľou smerujúcou k Pont du Gard. Na výber som mal pravý breh a ľavý breh.
Všade vôkol mňa bolo plno áut a autobusov s turistami, tak som sa napokon rozhodol pre "slepú" cestu na pravom brehu a vyhol sa hlavnej ceste na ľavom brehu, ktorá potom pokračovala k mestečku Uzès.
Cesta sa vlnila po vysokom brehu lemovaná tienistými alejami a čím ďalej tým viac áut parkovalo po oboch stranách. Turisti museli odstaviť svoje autá pomerne ďaleko pred samotným mostom a kráčať viac ako kilometer po vlastných. Opäť som mal na bicykli pocit zadosťučinenia, keď som okolo nich pomaly prechádzal.
Konečne som sa ocitol pred týmto majstrovským dielom antického Ríma. Vyše dvesto metrov dlhý a päťdesiat metrov vysoký most tu stál v celej svojej kráse.
Riečkou Gard pádlovalo množstvo kanoe a pár detí sa čľapkalo pri brehu. Pre ostatných bolo toto teplé augustové popoludnie príležitosťou sa ísť poprechádzať v príjemnom prostredí.
Po pravom brehu som sa dostal až na západnú stranu mosta, ďalej proti prúdu riečky. Stáť na tom mieste naživo však bol úplne iný pocit ako to vidieť na fotografii. Dýchala na mňa staroveká história.
Okolo mňa sa prechádzali rodinky s deťmi, jedna matka márne po poľsky volala na trucujúceho synčeka, aby šiel s ňou. Vtedy som sa pristavil pri malom a povedal mu: "Słuchaj co mama mówi." Chudák malý sa vydesil veľkého uja na veľkom bicykli v prilbe a tmavých okuliaroch a rozbehol sa za mamou. Mame medzitým padla sánka, že kam všade sa to tí Poliaci dnes nenatrepú. No zároveň bola rada, že som jej odtrucoval synčeka.
Cesta na pravom brehu riečky Gard bola síce uzatvorená pre autá, no chodník viedol až k mostu, ba kúsok ďalej. No tu už bola neprejazdná aj pre peších a cyklistov. Brána na súkromný pozemok bola síce otvorená, ale veľká tabuľa hlásila, že prehliadky zámku svätého Privata sú povolené len v špeciálnych mikrobusoch od radnice Remoulins a aj to len na jar a na jeseň. Na tomto mieste som sa teda otočil aj ja a vybral sa konečne na most.
Nad prvými oblúkmi bola široká plošina pre peších, cyklistov a ako vidno, aj nejaký žltý džíp sa sem dostal. V porovnaní s Karlovym mostom v Prahe však predsa len kľudnejšie.
Na západnej strane od mostu sa v Gard čľapkalo pár ľudí.
Zatiaľčo po prúde prichádzali ďalšie a ďalšie kanoe.
Z mostu a pod mostom bolo všeličo zakázané, napríklad aj skákanie do vody, pretože v niektorých miestach bola riečka naozaj plytká, no to neodradilo niektorých chlapcov, aby sa vybrali objavovať miesta vhodné na blbnutie.
Zospodu však toho veľa nevidno, preto padla navigácia zvrchu viac ako vhod.
Na ľavom brehu je pri veľkom parkovisku vybudované takzvané turistické zázemie, čiže múzeum, toalety, hranolkáreň, zmrzlináreň, pohľadnicáreň a všetko, čo k tomu patrí. Ja som toto rušné miesto radšej čo najrýchlejšie opustil.
Šlapal som kúsok po hlavnej ceste vedúcej do Uzès, no čoskoro som odbočil doľava na okresku do dedinky Collias. Tým som obišiel neprístupnú časť riečky Gard a opäť sa dostal na most ponad ňu, tentokrát už taký obyčajnejší. Tu som objavil hniezdo kanoe a prišiel na to, odkiaľ sa ich pod Pont du Gard toľko berie.
Pláže tu boli oveľa kľudnejšie a ľahšie prístupnejšie. Bicykel som oprel pod stromom a konečne sa párkrát vykúpal. Voda bola naozaj studená, taká päťcentimetrová. Na osvieženie a pár temp však úplne stačila. Kým som uschol, preriedil som svoje zásoby jedla a s príjemným pocitom čistoty sa vydal na zvyšných dvadsať kilometrov, ktoré ma delili od mesta Nîmes.
Nebolo to však úplne lacných dvadsať kilometrov, cesta viedla cez pidipohorie Coufines, v ktorom sa najskôr kľukatila v serpentínach do kopca a potom zas dolu kopcom. Prešiel som cez dedinky Cabrières a Poulx a o siedmej večer som bol v Nîmes, kde ma po troch nociach pod širákom mala čakať posteľ pod strechou...
