Raňajky na alpských chatách bývajú rôzne. Niekde dostanete za pevnú cenu šiestich eur na tanierik k dvom tenkým krajcom chleba zopár lekárnických balení masla a džemu, inde je zas uprostred stola pestrý bufet.
V Dreizinnenhütte dostanete jedálny lístok s jednotlivými položkami a raňajky si môžete poskladať sami. Z jednej strany lístka nájdete Brot, Butter, Schinken či Käse, zatiaľčo na druhej sa s rovnakými cenami nachádza pane, burro, prosciutto a formaggio. Nečudujte sa, ste v južnom Tirolsku.
Aby som v plnej nocľahárni ráno uvoľnil miesto pri balení batohov, zbehli sme na raňajky s dvoma kamarátmi ako prví. Pre zmenu jedálnička som si vybral chlieb a vajcia varené na tvrdo. Servírku som požiadal: "Il pane e due uovi sodi, per favore." "A želáte si ich natvrdo, či namäkko?"
Tak toto bola slovenská mafia! Napokon sme sa dozvedeli, že na tejto chate pracuje asi osem mládežníkov odniekiaľ zo Slovenska. Človek aby si dával pozor na jazyk.
Pred chatou som požiadal jedného chlapíka, aby nás odfotil. Tak toto je snáď jediný záber z môjho aparátu, kde sme všetci desiati. Ináč sme boli neustále nejakí rozpŕchnutí. Teraz však bola trasa jasná: tisíc výškových metrov dole, potom osemsto hore a zas asi stovka dole.
Rozbehli sme sa celkom svižne. Kráčal som vzadu, no môjmu pohľadu neušiel kanadský žartík. Takto sa nosia kamene po horách. Pokus napokon nevyšiel, kameň sa na bočnom vrecku neudržal. No obeť si nič nevšimla. (fotografia uverejnená s ústnym povolením oboch zúčastnených)
Trapas. Hneď na prvej križovatke päťdesiat metrov od chaty sme museli znovu vytiahnuť mapu a skontrolovať cestu. Ono sa to tam celé akosi kľukatilo a hrozilo, že by sme odbočili do nesprávneho údolia.
Dan teda vybehol na kopček skontrolovať situáciu ...
... a naozaj široko-ďaleko videl len jedno údolie.
A to bolo hlboké za všetky drobné. Ono je fajn ísť trochu dole kopcom, ale tak so štvorpercentným sklonom. Prudko klesajúca serpentína na nálade nepridá.
Tam dole to poltopánkovými turistami nielenže zapáchalo...
... ono to nimi doslova smrdelo.
Podaktorí si vytiahli proviant, no traja s názorom, že päťeurová bankovka váži menej ako bochník chleba, sme sa šli pozrieť do malej reštaurácie na kraji lesa. Ceny boli primerané, porcie však také nejaké chudobnejšie.
Podľa mapy sme mali od hlavnej cesty v údolí odbočiť na nejaký chodník smerom do svahu. Nikde sme ho však nemohli nájsť. Toľko sme blúdili okolo stavby mostu ponad potok, až sme za stavebnými strojmi objavili maličkú značku na strome. Prebrodili sme sa cez stavbu ...
... a opäť zmizli v divočine.
Cesta stúpala naozaj prudko, navyše viedla uprostred lesa, takže až na občasné výhľady na nepriaznivo osvetlený svah naproti som sa váčšinou pozeral len na päty človeka kráčajúceho predo mnou. Občasné pauzy padli fajn.
Lebo potom šlo do tuhého. Cesta bola označená bodkami ako náročnejšia, pričom krížiky na mape určovali miesta zabezpečené reťazami a lanami.
Cestou sme mali dokonca aj jeden turistický tunel.
A takto sa fotí v tuneli ...
... na desaťsekundovú samospúšť.
Nebolo mi vždy všetko jedno. Držal som sa reťaze a príliš sa do hĺbky nepozeral.
Aj tak sme tu kráčali radšej pomaly a opatrne.
V jednom mieste sme sa s Alešom, Robertom a Veronikou zastavili. Bolo tam také brvno podopreté dvoma podstavcami slúžiace ako lavička. Všetci si poskladali batohy, Robert s Veronikou si sadli tak viac menej do prostriedku lavičky a Aleš naproti nim na kameň. Mne sa nechcelo dávať dole batoh, tak som si ho na tú chvíľku nechal na ramenách.
Sadajúc si na lavičku som si všimol, že moje miesto je na kraji už za podstavcom a teda lavička fungujúca ako páka je stabilná, len ak na nej bude sedieť so mnou aj niekto iný. "Mládežníci, PRED TÝM ako budete vstávať, mi povedzte, aby som nespadol." "Jasně."
Nejako som si nevšimol, keď po chvíli bez slova vstala Veronika. Robert sedel dostatočne ďaleko na to, aby pôsobil oveľa väčšou silou ako ja. Po chvíli vstal bez slova aj on. Ja som si to všimol, až keď som ležal vedľa lavičky zvalený na chrbte a trepotal vo vzduchu nožičkami a ručičkami. "Joo, Miro, promiň, já jsem si Tě nevšiml."
Kým sme sa dostali do sedla, zvyšok skupiny už čakal v sedle vyzutý a oddýchnutý. Vtedy niekomu napadlo, že si tie papučky na nohách ešte chvíľu ponechá...
