Vykúpaný v Stredozemnom mori a zblbnutý hustotou turistov v oblasti La-Grande-Motte a Le-Grau-du-Roi som v piatok osemnásteho augusta podvečer pokračoval smerom na východ. Pobrežie však lemovalo množstvo rybníkov, takže som sa na nejaký čas musel vzdialiť od mora. Cesta ma viedla k stredovekému opevnenému mestečku Aigues-Mortes.
Prichádzajúc k jeho mohutným hradbám som sa dostal do dlhej kolóny áut. Našťastie stáli pekne jedno za druhým, takže som mal od nich po pravej strane bezpečný odstup a pomalou opatrnou jazdou som napredoval rýchlejšie ako ktorékoľvek z nich.
Odrazu sa predo mnou objavilo jedno auto, ktoré stálo asi o pol metra viac vpravo, čím trčalo z radu a mne bránilo v bezpečnom prejazde. Zoskočil som z bicykla, prišiel k pravému okienku, zamával na vodiča, ten stiahol okienko a slušne som sa ho spýtal, či už niekedy jazdil v Paríži po Boulevard périphérique, keď nevie, že autá by mali stáť jedno za druhým v zástupe.
Na vnútornom parížskom obchvate totiž práve po čiare medzi pruhmi predbiehajú motorkári stojace či pomalšie idúce autá. Viem, bol som drzý ako ploštica, ale chlapík uznal, že mám pravdu a posunul auto viac vľavo. Poďakoval som sa mu a prišiel až k bránam mesta.
Bolo krátko po šiestej večer a keďže meteorológovia na túto noc nepredpovedali silnejšie zrážky, nechcel som dlho zostávať v blízkosti príliš turistických oblastí. A podľa množstva áut ňou Aigues-Mortes určite bolo.
Zvonku pred hradbami sa navzájom fotili členovia jednej rodinky. Ponúkol som sa, že ich odfotím všetkých spolu, na čo otec nástojil, že aj on mňa musí odfotiť. Za mnou bola pekná vežička, tak som súhlasil. Jasné, že z vežičky odstrihol viac ako polovicu. Tak som ju napokon odstrihol radšej celú.
Hlavná ulica uprostred múrov bola typickou turistickou tepnou. Pohľadnice, suveníry a nejaké papkanie. Nebolo o čo stáť.
Aigues-Mortes je mestečkom s takmer štvorcovým pôdorysom ohradené kol-dokola vysokými hradbami. Uprostred nich sa nachádza šachovnicová spleť ulíc. Zatiaľčo centrálne námestie a pár okolitých ulíc praskali vo švíkoch, zvyšok bol viac ako kľudný. Obišiel som teda mestečko popri hradbách a prešiel pár ulíc.
A opäť som sa vrátil na námestíčko, kde práve hrala kapela. Plno turistov sediacich v kaviarničkách sa dobre bavilo.
Krátko po siedmej som opustil mestečko, prechádzajúc popod Tour de Constance, postavenú v polovici trinásteho storočia, ktorá dlhý čas fungovala ako väzenie. Zaujímavosťou je, že hoci z jej pozorovacej plošiny bol skvelý výhľad po ináč rovinatej krajine, púšťali sem občas aj samotných väzňov, aby sa nadýchali čerstvého vzduchu.
Tri kilometre severovýchodne od mesta sa nachádza Tour Carbonnière, no ja som v snahe vyhnúť sa návalom áut už predtým zišiel z hlavnej cesty a mieril doprostred prímorského regiónu Camargue.
Tu som mal krásnu širokú a hlavne prázdnu okresku uprostred rovinatých vinohradov. Bolo pomaly osem hodín večer, tak som sa začal obzerať po nejakom ubytovaní. Obloha bola takmer jasná, bolo príjemne teplo, úplne by mi postačilo nejaké miesto chránené pred medveďmi. Keďže najbližší divo žijúci medveď sa v tom momente nachádzal niekoľko stoviek kilometrov odo mňa, bolo mi vlastne úplne jedno, kde zakotvím.
Zbadal som tabuľku smerujúcu ku kempu na farme. Je to celkom bežný druh menšieho súkromného kempu. Tentokrát som sa však k nemu dostal až po kilometri drkotania sa poľnou cestou. S myšlienkou trošku podporiť aj tak vykypujúci miestny turistický priemysel som sa spýtal chlapíka, za koľko by ma nechal v takmer prázdnom kempe prespať.
Samozrejme, že môj prípad, čiže jedna osoba bez všetkého, nemal v cenníku. Od oka odhadol desať eur a keďže sa so mnou odmietal jednať, odišiel som odtiaľ preč. Vrátil som sa na asfaltku a po kilometri objavil uprostred vinohradov prízemný domček.
Dvere boli pootvorené, tak som nahlas poprial pekný večer a staršej pani, ktorá z nich vyšla, som sa spýtal, či by jej neprekážalo, ak by som jej niekde za domom na noc okupoval pár metrov štvorcových. Mávla rukou smerom k vinohradom, že nech sa rozložím, kam len chcem. Už bola takmer tma, tak som jej poďakoval a poprial dobrú noc.
Trochu trávy som našiel práve pri jednom vinohrade. Rozložil som si veci, zaliezol do spacáka a snažil sa privykať oči na pomaly sa objavujúce hviezdy. Otočil som hlavu a tam necelý polmeter pred mojimi očami visel strapec hrozna.
Po neskorej ľahkej ovocnej večeri som začul jeden z najnepríjemnejších zvukov, aké poznám: bzukot komára pri uchu. Capho, druhý, tretí. Vtedy som vytiahol svoj najnovší outdoorový vynález. Dva dni pred odchodom som si v baumarkte kúpil obyčajnú sieťku na okno. Zbalená nezaberala skoro žiaden priestor, no roztiahnutá na stokrát dvesto centimetrov mohla celkom dobre pomôcť.
Nejako som do nej zabalil hornú časť tela, teda aspoň tú, čo trčala zo spacáku, čiže hlavu a ruky. Potvorky síce stále okolo mňa lietali, no už sa nedostali na kožu. Pomaly som zadriemal, keď ma zobudilo pár kvapiek na tvári. Hviezdy z oblohy zmizli a na obzore sa začalo pomerne prudko blýskať.
Mušky medzitým zmizli, no skôr som mal na rovine bez stromov obavy z búrky. Spomenul som si na prístrešok s poľnohospodárskymi strojmi a rýchlo si tam poprenášal veci. To množstvo železa okolo mňa mi síce na pocite bezpečia pred bleskom nepridávali, no búrka nás našťastie obišla.
Ráno som sa pri odchode šiel ešte poďakovať gazdinej, že ma nechala prenocovať na svojom pozemku a zároveň sa jej priznal, že som sa pred búrkou schoval pod prístrešok. Jej odpoveď bola: "Veď ste aj dobre urobili!"
To som však už vyrážal na cestu do dvadsaťpäť kilometrov vzdialeného mestečka Saintes-Maries-de-la-Mer...
