Je piatok, 22. augusta 2008, pol šiestej ráno, zobúdzam sa pikosekundu pred budíkom a viem, že mám len niečo vyše hodiny na to, aby som odchádzal z domu so zbalenými cyklotaškami. Veci sa mi na zemi uprostred izby hromadili už týždeň, teraz ich stačilo len poskladať do tašiek. Veď ich budem počas nasledujúcich dvoch týždňov ešte toľkokrát prebaľovať...
Tak si švihnem, vy si tu zatiaľ niečo pustite...
Stihol som to! Prešiel som prebúdzajúcim sa mestom pod krásnou modrou oblohou. Je pol ôsmej, stojím na nástupišti na mieste, kde by mal pristaviť vozeň číslo jedenásť najrýchlejšieho tradičného vlaku na svete. V rozpise vozňov je jedenástka vozeň prvej triedy, hoci mám miestenku pre seba a aj pre bicykel do vozňa číslo jedenásť, no druhej triedy.
Tak napokon prvá tretina jedenástky hneď za lokomotívou je niekoľko sedadiel druhej triedy s dvoma miestami pre bicykel. Keďže si pamätám, že ostatné spoje v ten deň mali miesta pre bicykel už osadené, očakávam spolucestujúceho, no napokon som celé tri hodiny v tomto oddelení strávil sám.
Vlak sa rozbieha, no prvých tridsať kilometrov po rovine nepresahuje rýchlosť stošesťdesiat kilometrov za hodinu podobne ako ostatné regionálky. Až okolo Baden-Badenu sa z električkovej presunie na vlastnú trať a zvýši na dvestopäťdesiat. No vzápätí prechádzame Rýn a Strasbourgom sa zas klopká štyridsiatkou. Takto neprídeme do Paríža ani do večera...
Ani za Strasbourgom sa to veľmi nezlepší. Vogézy prekonávame stovkou. A vtedy mi trklo. Veď do Paríža je to päťsto kilometrov. To kebyže ideme celý čas maximálnou rýchlosťou, tak tam prídeme za menej ako dve hodiny.
Po necelých dvoch hodinách a dvesto kilometroch cesty sa konečne dostávame zo starej trate na novú vlani vybudovanú a ja mám konečne pocit, že sa veci dali do pohybu. Až po Paríž kolíše rýchlosť medzi tristo a tristodvadsať. Krajina sa mihá za oknami a obloha sa rýchlo zaťahuje.
V Paríži leje. Našťastie je Gare de l'Est celá krytá a tak sa suchý dostanem do haly. Teraz mám podľa svojho predbežného plánu vyše štyri hodiny voľna, kým mi pôjde nejaká regionálka do Le Mans. Vtláčam celý bicykel do predajne lístkov a opieram ho o stenu. O chvíľu som na rade a žiadam chlapíka o spoj do Brestu:
-- Dobrý deň. Potreboval by som sa s bicyklom dostať do Brestu.
-- Žiaden problém, ide vám priame TGV.
-- Obávam sa, že tieto TGV bicykle neberú... tak to aspoň bolo na webe.
Od vedľajšieho okienka sa k mladému naklonil kolega a potvrdil mu moju obavu. Vtedy som vytiahol papierik a začal kombinovať.
-- Podľa toho, čo máte na webe, tak by mi malo ísť dnes niečo do Rennes cez Le Mans a zajtra by som potom mal môcť ísť ďalej.
-- Ale kdeže! (ochota z neho doslova sršala) Ja Vám tu niečo nájdem, to niečo musí byť, počkajte...
A naozaj. Päť minút tam niečo na počítači kombinoval, robil si poznámky a napokon víťazoslávne zahlásil.
-- Tu z vedľajšej stanice Gare du Nord vám ide RER (prímestská veľká električka) do Massy, tam kúsok prejdete na TGV stanicu, odtiaľ ide TGV do Rennes, ktoré berie aj bicykle. A odtiaľ vám ide regionálka do Brest. Príchod dnes večer dvadsať nula nula.
Spadla mi sánka. Hneď som všetky lístky zaplatil, nechal si vytlačiť aj časový itinerár a odrazu vo mne opäť svitla nádej, že ten západ slnka dnes uvidím. S tou regionálkou z Rennes do Brestu som počítal v prípade, že by som do Paríža došiel skôr nočným vlakom. No takéto kombinované prepojenie s prímestskou električkou som nemohol nájsť ani na webe francúzskych, ba ani nemeckých dráh.
Ešte som zavolal do hostelu v Rennes, kde som si pred troma týždňami objednal nocľah, aby som rezerváciu zrušil, a mohol som vyraziť na japan-tourist-prehliadku Paríža.
Mám dve hodiny času. V Paríži doslova leje, takže naťahujem svietivo oranžové poncho a vyrážam do ulíc. Notre-Dame vidím snáď poprvýkrát bez lešenia a pred ním hromadu čakajúcich ľudí s dáždnikmi. Tí tu vlastne boli aj minule, akurát vtedy mali farebné dáždniky len sprievodcovia.
Louvre stojí tiež. Héééč, takú pyramídu máme aj v Karlsruhe, akurát že kamennú. A v Karlsruhe dnes aspoň neprší.
Eiffelovku som zbadal v diaľke v hmle. Prešiel som po najstaršom moste v Paríži "Pont neuf" (Nový most, sa nečudujte), došiel až na Place de la Concorde, mrkol na Champs Elysées, potom na hodinky a šupho naspäť na stanicu, nech tam kvôli mne električka nečaká.
Najskôr sme sa terigali podzemím, no potom mimo centra aj po povrchu, kým sme došli do Massy. Keď sa mi zunovalo sedieť vo veľkej priestrannej a presvetlenej hale, tak som sa vydal hľadať nástupište pre rýchlovlaky. Zviezť túlavý bicykel eskalátormi nebolo až také jednoduché, tak sa mi z tejto tmavej podzemnej diery, kde duneli vedľajším tunelom prechádzajúce vlaky, už ani nechcelo von.
Vtedy som zbadal chalana v mojom veku, ako v tmavom rohu miestnosti rozoberá svoj ľahký cestný bicykel a balí jeho časti do plachty. Keď som sa s ním dal do reči, vysvitlo, že takto pendluje do práce každý deň dvesto kilometrov do práce a väčšinou mu to vyjde, že nemusí platiť za bicykel. Pozrel som na to moje obvešané vozidlo a hneď zamietol hriešne myšlienky. Miestenku preň som aj tak už mal vo vrecku.
Mal som síce miestenku aj pre seba, no na tom dvojsedadle bola rozvalená a chrápala... ehm, radšej som sa vrátil do chodbičky k batožinám a k bicykli. A cez malé okienko som sledoval rýchlo ubiehajúcu krajinu... chmáry sa rozplynuli a polia zalialo slnko.
V Rennes som mal niečo vyše hodiny času. Najedol som sa, trochu poblúdil po meste a hlavne si v potravinách nakúpil papu na večer a ráno. Veď ak to klapne, tak budem spať kdesi pri pobreží.
Ako som sa taký naložený pomaličky točil uličkami Rennes, pristavil sa pri mne chlapík na podobnom bicykli, akurát bez batožiny. Spýtal sa ma, odkiaľ a kam cestujem. V krátkosti (ono toho zatiaľ naozaj nebolo veľa) som mu prezradil, že sa veziem vlakmi do Brestu a že mám v pláne prejsť Francúzsko až k nemeckým hraniciam.
-- Aha, lebo ja som sa pred pár hodinami vrátil z dvojročnej cyklotúry južnou Amerikou. Tak šťastnú cestu!
Kam sa to ja popri takých expertoch trepem? Vrátil som sa na stanicu, sadol do regionálneho vlaku a začal študovať mapu, ako sa za tých osemdesiat minút dostanem na Pointe de Corsen, najzápadnejší cíp kontinentálneho Francúzska.
Mám dojem, že táto regionálka ide rýchlejšie ako TGV z Paríža do Rennes. Teda najmä v zákrutách, kde musím bicykel pridržiavať nohami. Ono by sa podľa správnosti mal zavesiť, ale tak potretíkrát sa mi už tie tašky odstraňovať nechcelo.
Do Brestu prichádzame síce načas, no kým sa v húfe ľudí dostanem zo stanice, ubehne niekoľko minút. Toto je doslova stanica na konci sveta. Je to hlavová stanica ako v Paríži, Mníchove, Frankfurte či Budapešti, no akurát v trochu menšom.
Naháňačka za západom slnka nastupuje do finálnej fázy. Ulicami Brestu prechádzam pomerne isto, no množstvo semaforov, kopčeky a protivietor pôsobia, že "predpokladaný čas príchodu" sa posúva kdesi za západ slnka. Mimo mesta sa to zlepší, tam aspoň nie sú semafory, no kopčeky a protivietor ostávajú.
Ešte vidím slnko, ešte to stíham...
... nestíham. Je 21:20, do cieľa mi chýbajú ešte dva kilometre, no slnko už mizne za obzorom. Tak som sa tešil, že ho uvidím zapadať do mora na mieste, kde najbližšie na západ sa nachádza ostrov Newfoundland.
Vo večernom šere však prechádzam dedinou Ruscumunoc, dorážam na Pointe de Corsen, na trávniku vedľa zrúcaniny nejakého domu v závetrí veľkých krov rozkladám nocľah a ukladám sa pod hviezdnatým nebom spať takmer tisíc kilometrov vzdušnou vzdialenosťou od domu.
Ráno ma totiž čaká návrat na východ. A ten bude trvať dva týždne.
