Každú stredu večer mávame na univerzite tanečnú. Veľmi ma to baví, takže napriek absolutnému hluchu a neschopnosti ladného pohybu tam naďalej chodím a spôsobujem tancpartnerkám nočné mory a otlaky na palcoch. Inak tomu nebolo ani včera.
Krátko pred ôsmou sa v meste už dávno zotmelo a stihlo sa aj ochladiť. Šliapal som bez rukavíc na zánovnom mestskom bicykli, ktorý pred pár týždňami nahradil dosluhujúceho favorita, hučiace dynamo mi svietilo na cestu, zatiaľčo v ušiach mi znel MP3-záznam z rozhlasovej relácie SER Digital.
Redaktor práve rozoberal aktuálne ponuky španielskych mobilných operátorov, keď som sa priblížil k jednej veľkej križovatke neďaleko univerzity. Je to vlastne spleť niekoľkých menších križovatiek oddelených parčíkom, električkovými pásmi, početnými ostrovčekmi a dokonca konečnou autobusov.
Najskôr som musel prejsť jedným prechodom pre chodcov. Tými dvoma pruhmi mohli prechádzať autá len z jedného smeru, pričom by také auto bolo vidieť naozaj zdiaľky. Na červenú by som ako vodič auta nikdy neprešiel, no ako chodec či cyklista na chodníku sa orientujem skôr podľa prichádzajúcich áut a na známych prázdnych prechodoch málokedy čakávam.
K prechodu som prichádzal trochu zošikma, takže po ubezpečení sa, že žiadne auto nie je v dohľade, som prešiel asi meter povedľa prechodu. Dvaja cyklisti stojaci na okraji čakali ďalej poctivo na zelenú.
Asi po dvadsiatich metroch sa na chodníku objavil policajt. Zbadal som aj dve zelené autá zaparkované za kríkmi. Policajt letmo kývol rukou a niečo mi povedal. V tom okamihu mi zaznela v ušiach trochu hlasnejšia reklama, takže som mu nerozumel.
Uvedomil som si, že som prefrčal na červenú, no ešte viac ma vyplašili slúchatká v ušiach. Obvykle počúvam len hovorené slovo, ktoré je ľahko prehlušené akýmkoľvek hlukom na ulici, no ťažko vysvetlím policajtovi, ktorého prvú vetu som evidentne nepočul, že slúchatká mám v ušiach len ako izoláciu pred chladom.
Skrehnutou rukou som si vytrhol slúchatká z uší a pekne som pozdravil. Tým som ho donútil odpovedať na pozdrav a znovu mi položiť otázku: "Tak čo, vidíte, kadiaľ ste prešli?"
Obzrel som sa za seba. Ešte stále tam svietila červená. Spomenul som si, že som šiel meter povedľa prechodu, čo aj obvykle alibisticky robievam. Dokelu, ako sa povie prechod po nemecky? "Nooo, šiel som meter vedľa toho, čo sa po tom krížom cez cestu chodí, jéééj, ako sa to volá?" vykoktal som svojim prešpuráckym prízvukom.
To sa na mňa pozrel už celkom podzrievavo: "Počúvajte, čo ste pili?" "Ja? Čierny čaj, Darjeeling," odpovedal som popravde. Doma mi síce od pondelka ostalo pár kvapiek červeného falckého, no našťastie som dal prednosť pollitru čaju. Policajt pristúpil ku mne, aby som naňho dýchol.
Mal šťastie. Neísť na tanečnú, spoznal by zápach cibule, ktorá na mňa v kuchyni smutne pozerala z košíka. Takto to bola len neznačková zubná pasta. "Ináč ten červený nos a líca mám od zimy", ubezpečil som ho.
Poškrabal sa za uchom. Na semafore medzitým naskočila zelená a dvojica cyklistov s úškrnom na tvári prešla okolo mňa. Počkať s nimi, už som aj ja mohol byť na ceste. Takto som bol poprvýkrát v živote vyšetrovaný za dopravný priestupok.
"Tá červená, to je normálne za dvadsaťpäť.", uvažoval nahlas. Nahodil som prekvapený výraz: "To naozaj? A keď ja som nešiel na prechod na červenú, ale prešiel som povedľa neho? To sa tiež nesmie, že?", vo vrecku sa mi začali šúveriť bankovky. Zabáral som sa do trapasu každou vetou, ktorú som vyslovil.
"A svetlá vám fungujú?", spýtal sa. Nahol som sa cez riadítka a v tom momente som si akosi neuvedomil, že stojaci bicykel dynamo nepoháňa. Videl som len tmavý reflektor a z úst mi vyliezlo ťažké "Nie...", vzápätí som sa strhol, nadvihol koleso, roztočil ho a hučiace dynamo vydalo pár miliampérov, ktoré rozžiarili žiarovku: "... teda vlastne áno, zdá sa, že to funguje."
Ten musel mať zo mňa dosť. Spýtal sa, či mám pri sebe doklady, tak som mu strčil do rúk občiansky. "Vy sa voláte zedyvy?", znela tradičná otázka Neslovana. Keď už sa niekto takto pýta, tak mu svoje priezvisko vyslovím artikulovane: "Šedivý".
Zaliezol do auta, niečo naťukal do vysielačky a spojil sa s centrálou, aby im vyhláskoval moje priezvisko. Po chvíli mu odpovedali, že som vraj zatiaľ nikoho nezavraždil a ani nevodím psov do predajne. Vrátil mi občiansky so slovami, aby som si nabudúce dával pozor na semafory.
Odľahlo mi. Ešte som sa ho zvedavo popýtal na neporiadnych neosvetlených bicyklov a so želaním pohodovej šichty som ho nechal napospas ďalším obetiam.
Ozaj, tanečná bola celkom fajn. Jednej tancpartnerke som porozprával túto veselú príhodu a ona ma potom cestou domov cez tú veľkú križovatku radšej odprevadila dôsledne ma upozorňujúc na všetky semafory. Keď tu zrazu pár metrov od nášho prechodu zasvišťali pneumatiky...
