Na túlavom bicykli sa dostanem do takmer ktoréhokoľvek historického centra a nemám problém zastaviť kdekoľvek pri ceste, prípadne prenocovať na nejakom kľudnom mieste. Výhľady z bicykla sú neporovnateľne panoramatickejšie, šanca stretnúť cudzích ľudí oveľa vyššia, fotky môžem robiť takmer kedykoľvek. Na cestách vzbudzujem pozornosť, dopravné zápchy a obmedzenia však pohodlne obchádzam, stále mi chutí jesť a večer som vždy tak primerane unavený.
V aute som na otvorených cestách rýchlejší, neprekážajú mi rozmary počasia, môžem ho bezpečne uzavrieť a vzdialiť sa od neho, na výlet môžem vziať aj necyklistov, nijako veľmi sa nepotím a nevzbudzujem žiadnu zvláštnu pozornosť.
Ja viem, zoznam výhod túlavého bicykla je dlhší, no tentokrát som ho naozaj nechal doma a trasu Karlsruhe - Basel - Lausanne - Chamonix - Marseille - Avignon - Lyon - Strasbourg - Karlsruhe som poctivo takmer celú odšoféroval.
V porovnaní s vlaňajšou cyklotúrou som zo siedmych viac-ako-dvetisíc-metrov-vysokých priesmykov vybral len tie tri najzaujímavejšie a zvyšok trasy poupravoval tak, aby som aj ja videl niečo nové. Tak sa tie dve trasy prekrývali asi na dvadsať percent, pričom zvyšok viedol rovnobežnými cestami, ktoré som zas ja musel vlani oželieť.
Diaľnicou A5 pozdĺž Rýna sme sa do Bazileja dostali pomerne rýchlo. Keďže sme sa nepotrebovali nejako naháňať, nechceli sme kupovať celoročnú švajčiarsku diaľničnú známku. Tesne pred nemecko-švajčiarskou hranicou však bola diaľnica nejaká roztentovaná a ja som sa odrazu ocitol na hranici pred dvoma pruhmi: "Diaľnica so známkou" a "Diaľnica bez známky". Zaradil som sa do toho pravého pruhu a tam už tetuška odtrhávala diaľničnú známku, aby mi ju predala.
"Ja som sa tu tuším nejako stratil, ja nechcem na diaľnicu". Bratislavská ešpézetka len podčiarkla môj bezradný úsmev a tetuška mi vysvetlila cestu a zastavila dopravu, aby som sa mohol otočiť do protismeru a po vedľajšej ceste sa dostal ponad rieku Rýn do Francúzska, odkiaľ za pár dedinami pri kľukatej ceste pod horou stála opustená colnica. Tadiaľto by sa do Švajčiarska pašovalo teda oveľa ľahšie.
Prešli sme okolo Neuchâtelského jazera a cez Lausanne sa dostali k Ženevskému jazeru. Hore proti prúdu Rhône a popoludní sme už boli v mestečku Martigny, do ktorého som sa vlani v lejaku spustil z náprotivného priesmyku Grand St.-Bernard. My sme si však vybrali ľahšiu cestu cez oveľa nižší priesmyk La Forclaz priamo do Francúzska k mestečku Chamonix priamo pod vrcholom Mont Blanc.
V tisícpäťstometrovej výške však už večer bolo dosť chladno a hmlisto a tak som z programu vylúčil najvyšší alpský priesmyk, 2770 metrov vysoký Col de l'Iseran a prvú noc sme prespali v olympijskom mestečku Albertville.
Na druhý deň ráno sme predsa len skúsili "alpský priesmyk najvyššej kategórie" a vybrali sa cez legendárny Col du Galibier. Vlani som do tých 2642 metrov vyšliapal z južnej strany zaliatej slnkom v pote tváre. Teraz sme sa skôr potili pri pohľade na tie záľahy snehu okolo cesty.
Napokon sme sa nedostali ani do samotného najvyššieho bodu priesmyku, lebo bol uzatvorený. Pravdupovediac, ani by odtiaľ nebolo nič vidieť. Prešli sme tunelom o sto metrov nižšie a opatrne sa okolo tejto tabule spustili do údolia. Onedlho uzatvoria priesmyk úplne.
Do najvyššie položeného mestského kostola v Európskej únii sa však bude dať dostať aj v zime. A aj vtedy budú zrejme najvyššie položené EÚ-mestské-kostolné-hodiny ukazovať presný čas...
... a slnečné hodiny už budú hotové. Briançon je jedným z najslnečnejších miest vo Francúzsku, takže tie tu svoje uplatnenie nájdu.
Do Briançon som sa vlani spustil z nádherného Col d'Izoard. No po skúsenostiach z Galibieru sme už vysoké priesmyky nechali tak a radšej sa vydali k druhému najväčšiemu umelému jazeru vo Francúzsku, Lac de Serre-Ponçon, ...
... ktoré v údolí drží najväčšia sypaná priehrada v Európe. Len taká obrovská hromada štrku, ktorú sem nákladné autá navážali päť rokov. Opäť jedno miesto, ktoré som vlani obišiel inou zaujímavou trasou.
Čo sme si však nenechali ujsť a čo najviac motivovalo rodičov sa ísť pozrieť do tejto oblasti, bol najhlbší kaňon v Európe, Grand Canyon du Verdon. Vlani som ho obišiel zo severnej strany v jeden veľmi horúci deň po ceste preplnenej autami s turistami.
Nám však vytrvalo lialo, takže väčšinu času som sa vyžíval na úplne prázdnej vyserpentínovanej ceste na okraji sedemsto metrov vysokej skalnej steny.
Dali by ste sa nahovoriť?
Dosť však bolo hôr, po noci niekde pri Marseille sme sa konečne dostali k moru. Aj slniečko konečne vyšlo a hoci trochu fúkalo, bolo napokon celkom príjemne.
Podaktorých to dokonca vyhnalo aj do mora. Lenže voda už bola predsa len o čosi chladnejšia a tak sa radšej vznášali tesne nad hladinou.
V Eygalières na úpätí pidipohoria Alpilles bol práve trh a my sme samozrejme ochutnávali, čo sa dalo. "Hmm, to je dobré, také som ešte nejedol, čerstvý kozí syr, poloplesňový kozí syr, oslia klobása,... a aha, tento kozí syr je už úplne suchý."
Naozaj, jeden maličký bochníček tam bol taký tvrdý, že som ho musel nadrobiť nožíkom, aby sa z neho dal aspoň kúsok zjesť. A naozaj stačil len kúsok. Tá potvora sa mi dostala kamsi za drôtiky a tu neuveriteľne silnú chuť som mal v puse aj po vypití litra vody a zjedení dvoch štvorčekov čokolády.
Hoci počas nasledovných troch dní sme toho pojedli kade-tade ešte dosť, ten kúsok syra ostal takmer nedotknutý v priečinku až do Karlsruhe a potom až do Bratislavy. Otcovi sa podarilo syr zneškodniť až s nejakým veľmi mastným jedlom.
A už sme v rodisku Hliníka, ktorý sa neskôr odtiaľto odsťahoval do Humpolca. Pri tejto na náprotivnej skale nalepenej dedinke Les-Baux-de-Provence totiž bola objavená hornina bauxit, z ktorej sa vyrába hliník. A pri tomto veľkom kameni v strede som vlani v lete nocoval. To som mal výhľad, čo?
Aj pri tomto akvadukte som bol. Tento tuším viedol do neďalekého mestečka Arles.
Áno, už sme v Arles, poslednom meste na rieke Rhône pred jej ústim do Stredozemného mora, priamo pri aréne. Tá je teda oveľa väčšia, ale akosi sa mi nevošla celá do záberu.
Z Arles sme sa vybrali do dvojice mestečiek na rieke Rhône Tarascon a Beaucaire. Vlani som ich akosi z oboch strán obišiel a nezastavil sa. Tentokrát som sa zastavil a autom vliezol do jednej úzkej uličky, no ona na druhej strane končila v T-križovatke, v ktorej by som sa asi nevytočil ani natrikrát. A tam žiadna značka, aby som tam neliezol! Tak som teda opatrne vycúval radšej naspäť a vydal sa k najväčšiemu zachovanému starorímskemu akvaduktu v regióne: Pont du Gard.
Tento pohľad zospodu som tuším priniesol už vlani. Po tej strednej ploche sa dá prejsť pešo na druhú stranu, ja som to vlani prešiel priamo na bicykli. No tentokrát som nemal starosť o bicykel a tak som mohol vybehnúť aj úplne hore.
A takto nejako to tam vyzerá. Chodbička, v ktorej stojí ten neznámy pán, pokračuje vpravo priamo tým mostom a je krytá kameňmi. Doľava by priamo pokračovala vrcholom kopca, ktorý je dnes prešpikovaný priamou štôlňou, no tá bola vyhĺbená až niekedy v devätnástom storočí. akvadukt tu však pokračoval za zákrutou smerom k mojim nohám. Ďalej však kanál už nejako nemožno pozorovať.
Toto je už na druhej strane akvaduktu smerom k parkovisku. Ten strom vyzerá, ako by sem patril odnepamäti, no tabuľka upozorňuje, že strom sa síce "narodil" v roku 908, no prvých vyše tisíc rokov života až do roku 1985 rástol v nejakom vlhkom údolí kdesi v Španielsku a až potom ho spolu s ďalšími dvoma presadili sem k akvaduktu. Také staré stromy presádzať, to je odvaha. Ale ujal sa.
Hop a už sme v Avignone. Cesta nám po okreske ubehla pomerne rýchlo, no v protismere sme videli asi trojkilometrovú zápchu. Také by sa na bicykli obiehali veľmi dobre, pomohlo by to aj psychicky. No a toto sú nejaké pápežské klenoty.
A toto je hrobka jedného z tých siedmich pápežov, ktorí v Avignone vládli.
Vonku však pomaly zapadalo slnko a tak sme sa z chladných priestorov paláca vrátili radšej von vychutnať si jeho posledné lúče. Predošlé dva večery sme slnko v tom usmrkanom počasí zapadať ani nevideli. Tamto vzadu je pevnosť Villeneuve-lez-Avignon.
Stál som tam na nejakom obrubníku a pozeral sa pod nohy, že stojím na nejakých skamenelinách. Rozpadnú sa škebličky pod nohami návštevníkov, alebo sa kameň okolo nich rozdrobí a niekto si ich neporušené vytiahne a odnesie domov?
Najospevovanejší most v Európe: "Sur le pont d’Avignon -- On y danse, on y danse -- Sur le pont d’Avignon -- On y danse tous en rond"
A teraz si predstavte, že zaplatíte vstupné na tento polospadnutý most a čo z toho máte? Autá vám smrdia pod nosom, obzor sa stratí a hlavne už nebudete mať taký pekný výhľad na most ako odtiaľto.
A z mostu ani nevidno pápežský palác v posledných slnečných lúčoch ako odtiaľto.
"Tak čo, chceš to tričko Ty, alebo si ho mám skúsiť natiahnuť ja?"
Trochu sme sa pošpacírovali po meste, ja som obrátil aj miestne knihkupectvo hore nohami pri zháňaní sa po provensálskom preklade Malého princa a napokon došiel na nás hlad. Nejako sa nám nechcelo do zafajčených reštaurácii a tak sme náhodou v jednej bočnej uličke zbadali dokorán otvorený vchod do obchodu spojeného s kuchyňou a jedálňou. Pri jednom stole akurát niekto niečo jedol, tak som im nakukol do taniera a vyzeralo to tak dobre, že sme si tam prisadli aj my, objednali si a napapkali sa.
Veľmi často pri sólových cyklotúrach na trhu, či pri takýchto obchodíkoch niečo neznáme ochutnám a potom s tým stojím pred pultom a robím reklamu. My sme ju robili dokonale, počas našej večere sa zastavili ešte ďalší štyria zvedaví okoloidúci.
Po výdatnej papkanici sme sa ešte prešli mestom a najmä v jednom úzkom prechode popri pápežskom paláci vyvracali krky dohora, aby sme si predstavovali, ako sa asi cítili chudobní ľudia z vidieka, ktorí sa sem raz za život dostali a odrazu sa ocitli pred niečim tak úžasným, ako bola táto stavba.
No povedzte, netriasli by vami pri takomto pohľade zimomriavky? Pred dva a pol hodinou to tu vyzeralo trochu inak (o štyri obrázky vyššie).
Na štvrtý deň ráno som to z Avignonu vzal veľmi kľukatou cestou cez dedinku Bédariddes. Odtiaľto vzdialená už len šesťsto metrov, celé tri kroky.
Kúsok za ňou sa totiž nachádza jedna veľmi špecifická vinárska oblasť. Rodičia si možno predstavovali, že tu "celej den jen tak sedí a popíjejí Châteauneuf-du-Pape", no napokon si každý utrhol po jednom zabudnutom strapci a pokračovali sme v ceste.
Videli sme mestečko Orange, v Pont-St-Esprit sme sa prešli po trhovisku, nakukli sme údolia rieky Ardèche, aj do mestečka Viviers, no keď som v meste Valence nemohol zaparkovať, tak sme sa vydali priamo do dedinky Hauterives, odkiaľ je táto silueta. Viete, o aký palác ide?
Lyonom sme prefrčali po diaľnici, prespali kúsok severne od neho a v piaty deň sa vydali na dlhú cestu do Karlsruhe. V južnom Alsasku som však rodičom chcel ukázať pestrofarebnú dedinku Eguisheim. Vlani som v nej bol koncom júna a vtedy bolo krásne. Teraz sme tam boli práve v čase vinobrania a bolo akurát tak plno turistov.
Hoci som počas tých piatich dní navštívil pár miest, ktoré som videl už aj vlani, tentokrát som ich videl zas trochu inak. Ono by sa dalo jazdiť tadiaľto ešte veľakrát a vždy by bolo čo objavovať.
Ale z túlavého bicykla je ten svet predsa len o čosi bližší.
