Netušil som, čím som ich mohol tak vystrašiť. Až neskôr, keď som sa poprvýkrát stretol s miestnymi revízormi, som to pochopil. Vtedy som totiž nosieval jednu staršiu bundu. Nebol to žiaden Hugo Miletič, lež taká bežná slušná študentská bunda šedomodrej farby s bielym pásikom krížom cez celý chrbát od rukáva k rukávu. A presne taký istý biely pásik mali aj bundy všetkých miestnych revízorov. Vpredu mali síce vyšité maličké logo dopravného podniku KVV, no zozadu boli takmer na nerozoznanie od tej mojej.
Tú bundu už dávno nemám, cestujúcich už roky neplaším, no karlsruhácki revízori sa nezmenili. Stále chodia uniformovaní v trojčlenných tlupách, takže ich už zdiaľky vidno na zastávke. Dlhočiznými električkami s bezpočtom dverí prechádzajú rýchlosťou rozvážneho dôchodcu, otŕčajú odznak a kontrolujú lístky. Označovacie zariadenia nevypínajú, s vodičmi sa nebavia. Keďže električky bývajú zriedkakedy plné, ľahko vidno, kedy prichytia niekoho bez platného lístka a odvedú si ho von.
Písal sa január 2007, taká tá sychravá kvázizimná víkendová noc a ja som sa v nedeľu nadránom okolo tretej vracal z univerzitného plesu. Na zastávke som stretol jednu spoluplesníčku, tak sme tam asi štvrťhodinu čakali. Keď mi povedala, že býva za rohom, tak som sa počudoval, že nešla pešo, keďže by bola doma oveľa skôr. Stačil však pohľad na otrčené tanzčrievičky a ani nebolo treba vysvetľovať, čo jej nohám spôsobilo šesť hodín na parkete.
"To by som si mala kúpiť lístok, že?", položila rečnícku otázku. Na jednu zastávku o tretej v noci? No veď ako chceš. Počkaj, študentka, veď na preukaz cestuješ bezplatne. "No, ten som požičala sestre, podobá sa na mňa."
Lístok kúpila, električka došla, nastúpili sme. Bola dosť plná, mládež sa presúvala na iné mecheche, alebo sa podgurážená vracala domov. Medzi sediacimi som zbadal tri povedomé tváre v nezameniteľných bundách. Revízori. Na nasledujúcej zastávke som zostal sám, oni sa však nepohli, lístok nebolo komu ukazovať.
Až sa zatvorili dvere, zdvihli sa a začali kontrolovať cestujúcich. V prednej časti električky som teraz sedel už len ja a dvaja chalani s "rozkrokem proklatě nízko". Hlavy mali vzájomne spojené káblikom a skláňali ich nad nejakým empétrojkom. Revízori postupovali vozidlom, medzitým sme stáli dokonca na dvoch zastávkach, no nikoho zatiaľ neprichytili. Až kým došiel jeden revízor k nám a vypýtal si od dvojice lístky.
Piercingom perforované sánky dopadli na mokrú podlahu, hlavy sa oddelili a slúchatká sa zahompáľali vo vzduchu. Chalani bez slova vytiahli občianske preukazy a vystúpili s revízormi.
Štyridsať euro pokuty je síce len dvadsaťnásobkom bežného cestovného, no v potravinách sa dá za to kúpiť už celkom slušný empétrojko, že chlapci!
Alebo keď už cestujem načierno, tak aspoň sledujem okolie?
