Trochu sme si obaja zazívali, vykutrali sa zo spacákov, pobalili stan a o polhodinu sme už s plnou pusou koláču od večere šliapali do zvyšných metrov deliacich nás od najvyššieho vrcholu Čierneho lesa, 1493 metrov vysokého Feldbergu. Z Aleša v svetle blesku svieti len vrece s odpadkami na batohu.
Obloha už začala hrať farbami, keď som sa postavil na vyvýšenú plošinku na kopci, ...
... zatiaľčo na juhu si ešte veselo svietil mesiac.
A vtedy to prišlo. Slnko síce nevykuklo priamo spoza kopcov, lež až spoza oblakov. No bolo to nádherné. Asi jeden z troch najkrajších východov slnka v mojom živote. Zo zvyšných dvoch bol jeden nad Stredozemným morom a druhý kdesi nad Saharou južne od Asuánu. Pri takýchto východoch si však skôr cením spôsob, ako som sa k nemu dostal, ako samotný pohľad na červený kotúč nad obzorom.
Vytiahol som dve dvojcentilitrové fľaštičky Kräuterfreundu, Aleš zahlásil "tak na ten vrchol se napijeme!", a začal sa hrať s umeleckými fotkami...
... priamo na orientačnej tabuli.
Ja som sa šiel pred raňajkami ešte trochu zahriať poklusom po okolí, kým ma Aleš nezavolal, že ideme variť.
Tak a pokiaľ sa Vy ešte neusmievate nad našimi osudmi, tak teraz poprosím taký celkom ľahký úsmev, aha takto :-)
Ďakujem, teraz hlavy opatrne naspäť, v nasledujúcom dieli varíme...
