Ráno sme sa ešte brodili v snehu, naobed sme sa už potili vo veľkonočnopondelkovom slnečnom kúpeli. Výhľady z vysokých kopcov vystriedali podhľady na menšie detaily južného Schwarzwaldu.
Napríklad aj táto rodinka, ktorá sa skláňala nad niečim v potôčiku. Keď zbadali naše vždypripravené fotoaparáty, dali mi emailovú adresu, aby som im potom poslal fotky...
... no fotky čoho ...
... no predsa ich krásneho a za pätnásť minút zhobľovaného vodného mlynu, vy zvedavci!.
Ešte pár krokov a dostali sme sa do Hinterzartenu a na vytúženú železničnú stanicu.
Na prvú koľaj práve prišiel vlak smerujúci na Titisee. Na druhú koľaj má čochvíľa prísť vlak smerujúci do Freiburgu. Juchú, to bude ten náš. Na druhú koľaj? Dočerta, kde je druhá koľaj?!
Druhá koľaj sa skrývala na druhej strane toho nástupišťa, na ktorom som v tom momente stál. Kúsok za Hinterzartenom sa údolie veľmi zúžilo a tam sa na brale objavila socha jeleňa, ktorého podľa legendy prenasledoval nejaký zemepán na poľovačke a ktorý v zmätku a snahe zachrániť si holý život preskočil z jedného brala na druhé.
Vo Freiburgu sme prestúpili na expres z Bazileja, v Offenburgu ešte raz na expres z Kostnice a krátko po šiestej večer sme už s ďalšími kamarátmi sedeli v Karlsruhe v reštaurácii Kippe a čakali na zaslúženú večeru.
Aleš, hoci som Ti to už osobne hovoril, ešte raz vďaka za niektoré prebraté fotky a hlavne za naozaj fasa výletík!
