V najjuhovýchodnejšom cípe Nemecka, kúsok od rakúskeho Salzburgu, leží mestečko Berchtesgaden, smutne známe ako obľúbené nacistické centrum.
Dnes pripomína túto jeho čiernu minulosť Dokumentačné centrum v Obersalzbergu. Múzeum je postavené nad bývalým vojenským bunkrom, ktorý je takmer kompletne sprístupnený pre verejnosť. Vonku bolo síce sychravo, no temný chlad z hĺbok chodieb sa zarezával pod kožu, predovšetkým však pri prehliadke stoviek dokumentov z obdobia Tretej ríše.
V prvej časti výstavy sme videli materiály oslavujúce Vodcu, múdreho, starostlivého, milujúceho deti a vlasť. Pred očami sa nám prelínali desiatky novinových článkov ospevujúcich jeho hospodársky prínos v kríze tridsiatych rokov. Dojímavé boli jeho spoločné fotografie so psami a textom: "Vodca má rád svoje psy takmer tak isto, ako ony milujú jeho."
V nasledujúcich častiach výstavy to však už zapáchalo pušným prachom, dymom z horiacich miest a mŕtvymi telami. Ospevujúce plagáty vystriedali nenávistné propagandistické heslá a na sérii siedmych máp Európy z rokov 1939 až 1945 sa to hmýrilo šípkami znázorňujúcimi postup armád.
Na konci spleti tmavých chodieb v bunkri, za sklenenými dverami s výrazným nápisom o nevhodnosti pre mládež do pätnástich rokov, v neomietnutej klenbovej miestnosti sa na veľkom plátne odohrával trištvrtehodinový film o hrôzach druhej svetovej vojny. Naozaj som sa tešil, ako sa potom dostanem von, síce do dažďa, ale zato do farebného sveta plného života a nie umierania.
Po východe z múzea sme na kopci Kehlstein (1834 m.n.m.) zbadali malý domček. Kehlsteinhaus dostal Adolf Hitler v roku 1939 ako darček k päťdesiatinám. Hitler však neznášal výšky, trpel závraťami. Hoci k chate vedie zjazdná cesta, bol sa tam pozrieť asi desaťkrát. Nikdy sa tam nezdržal dlhšie ako tridsať minút.
Aj vďaka tomuto faktu a minimálnemu vzťahu Hitlera k tomuto miestu sa chata vyhla spojeneckému bombardovaniu a dnes funguje ako reštaurácia.
Hitlerovi sa tam hore krútila hlava, pre nás to však bola výzva. Na druhý deň ráno sme sa vydali na pešiu túru na vrchol. Za normálnych okolností je cesta pre peších uzavretá a od Dokumentačného centra po nej premávajú relatívne drahé autobusy, ale kvôli nejakým cestným prácam bola autobusová doprava odstavená. Mali sme preto voľnú cestu.
Od nášho ubytovania sme najskor išli po normálnej ceste a odpojili sa od nej až na jednej lúke. Čakal nás stúpak po lesnej cestičke, kým sme sa mali dostať na Kehlsteinskú asfaltku.
Cesta bola pomerne úzka, dva autobusy by sa na nej zrejme ťažko vyhli. Viedla početnými serpentínami a tunelmi, pričom sa nám otváral stále širší výhľad do údolia Berchtesgadenu. Oblačnosť a hmla sa však zhusťovali, začalo výdatne pršať a fúkať nepríjemný vietor.
Napokon sme dorazili na horné parkovisko, pričom Kehlsteinhaus sa vypínal v hmle nad nami. Vľavo vidno vchod do tunela, ktorý viedol až pod stred hory. Na konci chodby sa nachádzajú dvere ku zlatému výťahu, ktorý prekonáva zvyšných sto metrov uprostred masívu až na jeho vrchol. Nikde nikoho, výťah samozrejme nebol v prevádzke a tak nám nezostávalo nič iné, ako sa vydať po krivoľajakom chodníku po svahu.
Väčšina chodníka bola v pohode, ale na niektorých úsekoch sa sneh ešte nestihol roztopiť. Chodníčky sme si museli sami vydupať.
Konečne na vrchole. Toto je asi jediný záber na Kehlsteinhaus, ktorý sa mi podarilo urobiť. Z druhej strany pripomína úplne bežnú záhradnú reštauráciu. Za priaznivého počasia musú byť odtiaľto krásny výhľad. S nami by sa však Hitlerovi asi hlava netočila, jedine ak z nás. Viditeľnosť do dvadsať metrov by mu asi závrate nespôsobovala.
Od chaty sa dalo ísť ešte kúsok vyššie, až na vrchol hory. S kamarátom sme zanechali ostatných v hmle, opatrne prekračovali skaly a brodili sa snehom.
Stáť na vrchole a pozerať sa do údolia je krásny pocit, ktorý sme si dva dni pred tým vychutnali na Hohes Brett. Tu však vôkol nás bola len hustá hmla, fučal silný vietor a lialo ako z krhly. Napriek tomu sme sa však šťastne a bezpečne vrátili všetci domov.
Kehlsteinhaus. Je to síce Hitlerovo "Orlie hniezdo", no predsa má s ním tak málo spoločného. Je to síce turistická reštaurácia, no predsa sme celý čas mľaskali len vlastnú čokoládu. Je to síce alpský vrchol, no aj tak sme z neho nič nevideli.
Bol to však fajn výletík s fajn ľuďmi. A to stačilo.
