Bola to naozaj spontánna akcia. V novinách som sa dočítal o otvorení nového leteckého spojenia z neďalekého letiska Baden-Airpark, prezrel ponuku, narýchlo rozhodil pár sietí a po pár desiatkách minút som už objednával letenky "niekam, kde som ešte nebol" za dvanásť eur na osobu tam aj naspäť so všetkými poplatkami. Voľba tentokrát padla na Valenciu, tretie najväčšie mesto Španielska, vzdialené od Karlsruhe nejakých tisícpäťsto kilometrov.
Napokon sme sa na letisku stretli traja. Kontrola na maličkom bývalom kanadskom vojenskom letisku prebehla trošku komplikovane. Ja s Mariusom sme si museli dokúpiť schválené vrecúška na hygienické potreby, zatiaľčo Valentin prekvapene čumel na chlapíka bezpečnostnej služby, ktorý mu v jeho turistickom batohu odniekiaľ vylovil vreckový nožík.
Prvá časť letu viedla ponad Alpy a Provensálsko, ktoré poznám z vlanajšej cyklotúry. Lenže to sme leteli ponad biely koberec. Keď sa oblačnosť pod nami konečne roztrhala, boli sme už takmer na mieste. Takže pár fotiek, ktoré z môjho okienka možno pokojne nazvať reklamnými: na leteckú spoločnosť a aj na destináciu.
Ubytovanie sme mali rezervované v jednom hosteli, takže na letisku sme len kúpili lístky a hurá metrom do centra. Valentin vyfasoval plán mesta a tým sa stal naším GPS ("Gde Propánajána Sme").
Niekto niekedy niekde písal a ja som to pár dní predtým v múdrej knižke prečítal, že Valencia je mestom fasád. Naozaj, toľko osamotene stojacich fasád som už dávno nevidel.
Zatiaľčo ja a Valentin sme mali stredne veľké batohy, Marius cestoval s pidibatôžkom a kufríkom. Ako hovoril, až vyrastie, vydá encyklopédiu letísk a mestských chodníkov zoradených podľa druhu klepkania koliesok jeho kufríka.
A už sme v hosteli Indigo. Naozaj pestrofarebný hostelčok, no indigo farbu som akosi nezaregistroval. Na stene im viselo niekoľko diplomov za jeden z desiatich najlepších hostelov v Európe. Hmm, kde na internete sa dajú stiahnuť také šablony?
Dostali sme však krásnu izbu s výhľadom a výsluchom na hlavnú ulicu.
Válať sa však môžeme aj v noci. Teraz hop-šup do mesta. Náš hostel sa nachádzal na hlavnej ceste, na ktorej voľakedy zrejme stáli mestské hradby, z ktorých zostalo len niekoľko brán. Napoleon za tie diery v Torres de Quart už po prstoch dostal.
Na Plaza de la Virgen bolo akurát nejaké detské mecheche. Keďže my sme však už od strednej Európy nič nejedli, začali sme sa obzerať po nejakej papkárni.
Valentin nás "keďže už sme tu" ešte vtiahol do baziliky de la Virgen de los Desamparados, ktorú v tom okamihu už zatvárali a vyháňali nás von. Aspoň sme sa nezdržali.
Kúsok od Plaza de la Virgen sa nachádza Plaza de la Reina aj s vchodom do katedrály. Keďže v kostoloch je neslušné pískať pusou a škŕkať žalúdkom, vybrali sme sa ...
... v tomto predvianočnom tričkovom čase ďalej ...
... až sme v jednej ulici našli príjemnú reštauráciu so zaujímavým obedným menu. Samozrejme, každý si objednal niečo iné a potom sme si čumeli do tanierov a vôbec nezávideli, pretože každý z nás mal niečo dobré na vlastnom.
Hovoril som o tričkovom počasí, aj keď vlastne jediný v krátkych rukávoch som tam bol ja. Hmm, veď bol predsa koniec novembra, to je už neskorá jeseň a môže aj snežiť.
Byť tak vo Valencii pár týždňov, tak toho vidíme oveľa viac. Lenže za tri dni sa toho veľa stihnúť nedá. Toto je napríklad najväčšia tržnica v Európe.
Akurát už o tretej popoludní mali po záverečnej a tak sa tu vo veľkom upratovalo. Nechcel som riskovať, že mi nejaká babka-zelinárka strčí do ruky metlu, a tak sme sa po pár záberoch vytratili. Veď sa sem prídeme pozrieť v pondelok ráno, až tu bude hlava na hlave.
S plnými žalúdkami sa dobre túla, to si človek viac všíma pouličných umelcov a neslintá tak pri tanieroch ľudí, ktorí papkajú vonku.
A viac si všíma okolité stavby. Či už modernejšie, starobylejšie, alebo naozaj len tie staré fasády.
A občas sa pozrie aj pod nohy.
Pretože plagát tvrdí, že "musíš toho veľa vidieť."
A tak sa človek kochá, pretože sa môže spoľahnúť, ...
... že jeho GPS celý čas zakresľuje absolvovanú cestu do mapy. Tomu hovorím sloboda, keď ma nič nenúti z plného hrdla zakričať: ...
... "Pustite ma vooon!"
A s vedomím, že sa na tú železničnú stanicu nemusím ponáhľať, ...
... lebo z nej nikam necestujem, len sa kochám architektúrou, ...
... a hoci sa už pomaly stmieva, ...
... stále je len šesť hodín ...
... a na Plaza del Ayuntamiento to ešte naplno žije...
... a tú trochu kľudu ...
... si človek užije až pri hrnčeku čaju ...
... a nie pri pokuse napísať pozdrav z Valencie.
Večer to už bolo bez fotoaparátu. Trochu sme sa túlali po meste, všeličo dobré pojedli, no šli skôr spať, pretože na nedeľu sme si vymysleli cyklovýletík po riečnom dne. Ale o ňom až nabudúce.
