V sobotu krátko pred jedenástou dopoludnia sme sa stretli pred hlavnou stanicou v Karlsruhe štyria mládežníci: sprava Lucka, Ondra, Nicole a to zelené naľavo je moje mestské približovadlo, peugeotus civicus. Túlavý bicykel zostal radšej doma. Dnes by to nebolo nič pre neho.
Vydali sme sa smerom na juh okolo najväčších mestských tabúľ na svete. To maličké napravo dole sú dievčatá. Ondra nám už kdesi ušiel.
Dobehli sme ho v pokojných uličkách dedinky Rüppur, ...
... odkiaľ sme potom pokračovali po hlavnej ceste.
Cestu sa pre Tour de Vogel uzatvoriť nepodarilo, dokonca ani zelená vlna nám nepriala.
Okolo týchto prútených kresiel sme preleteli dosť rýchlo. Spomenuli sme si na ne až oveľa neskôr, keď sa nám zacnelo po nejakom operadloidnom posede.
Tak a konečne Ettlingen. Vchádzame do oblasti severného Čierneho lesa. Dunaj pramení asi sto kilometrov južne odtiaľto.
Naša prvá zastávka však bola už tu, v Ettlingene. Tabuľa v štýle obyčajného kina, podľa ktorej je na programe už takmer tisíci týždeň kultového filmu Vogel Hausbräu. Mne vychádza premiéra na leto 1988.
Bolo asi pol dvanástej, pivná záhrada bola takmer prázdna. Dobre si všimnite toho mohutného pána v zelenožltej košeli úplne vpravo. K nemu sa ešte vrátime.
Takže toto bola naša prvá etapa na Tour de Vogel.
Pamätáte si na toho pána? Áno, bol to samotný Rudi Vogel, doslova veľký pivovarník. Na pivovarníka treba mať postavu a Rudi ju má.
Objednali sme si prvú rundu, potvrdenie o absolvovaní prvej etapy Tour de Vogel a mapku celej trasy.
Z Karlsruhe na hornom okraji mapky sme sa po červenej línii dostali na juh do Ettlingenu. Ešte nás čaká cesta po červenej do Durlachu vpravo hore, kde je druhá zastávka (červeno-biely symbol) a návrat do Karlsruhe k tretiemu stanovišťu.
Mapka zohľadňovala celkove tri cyklistické a jednu inlinistickú trasu. Cyklistické sa nazývali podľa náročnosti "rýchlo zaslúžená", "pohodová" a "športová". Tá tretia viedla aj poriadne cez kopce, no zatiaľčo ostatní traja by aj prehnali svoje horské bicykle, ja som na mojom mestskom šrotíku musel tlačiť aj jednu prudšiu ulicu na okraji Ettlingenu. Takže sme tentokrát ostali na pohodovej a športovú si necháme na inokedy.
Hotovo, dopité. Servírke sme na otázky odpovedali, že sa chystáme do Durlachu a že tam budeme aj obedovať. Povedala, že tam je naozaj najlepšie jedlo zo všetkých troch Vogelbräu. Tak som sa jej spýtal, že aké prednosti má táto pobočka? "No predsa obsluhu!"
Nasadli sme na bicykle a pomalým tempom pokľučkovali ulicami malebného starobylého mestečka Ettlingen. V toto krásne sobotňajšie poludnie sa na námestí práve konal trh...
... a pod mestskou bránou hrali dve dievčiny na saxofónoch. Taká pohoda, z ktorej ma vytrhlo až trochu prudšie stúpanie na okraji Ettlingenu. Ostatní podradili, zatiaľčo ja som musel zoskočiť a tlačiť. Tesne predtým sme sa bavili o trochu iných stúpaniach, tak týchto pár metrov bolo predsa len ako psovi mucha.
Čo som si vytlačil hore, to som sa smel spustiť dole. Ale zas tiež nie príliš rýchlo, lebo brzdy mám na bicykli tiež len dvojo. Voda v potôčiku si to však okolo mňa šinula jedna radosť.
Väčšina cesty však bola čistá pohodovka mimo akejkoľvek motorizovanej premávky.
Kdesi na okraji Durlachu nám Nicole a Ondra zdúchli a mne s Luckou ostala červená. Stáli sme tam, stáli, nikde takmer žiadne autá. Potom som si uvedomil, že dva metre za mnou je na zemi senzor na čakajúce autá. Vrátil som sa, dupol som si a o chvíľu už aj bola zelená.
Durlach je tiež také malebné stredoveké mestečko. Vlastne toto bolo voľakedy hlavné mesto regiónu, kým sa miestny zemepán Karl-Wilhelm nešiel poprechádzať pár kilometrov od mesta do hustého lesu, nezdriemol si tam a nepovedal si, že aha, tu postavím zámok. A tak vzniklo Karlsruhe. Durlach je dnes len takým malebným predmestím.
Príliš malebne však nepôsobí miestna filiálka Vogelbräu. Zdanie od ulice však našťastie klame, v pivnej záhrade to vyzerá lepšie.
Zaparkovali sme bicykle priamo pred miestnosťou s kotlami. Každú stredu podvečer tu robia prehliadky pivovaru.
Druhá etapa môže začať. K potvrdeniu z prvej etapy sme dostali ďalšie...
... a k tomu rundu plzeňského. Ono v tomto regióne je najrozšírenejším typom piva práve "Pils", hoci mnohí ani netušia, že Pilsen je nejaké mesto.
Keďže nám v Ettlingene povedali, že v Durlachu najlepšie varia, tak sme si k tomu dali rovno aj obed. Síce len taký šalátikoidný, ale predsa, nech nám to v žalúdkoch príliš necvrnká.
Ešte detail z jedálneho lístka. Nad troma dominantnými vežami Durlachu sa na kopci vyníma krígeľ piva.
Skontroloval som, nesedí. Stále tam tróni tá veža z jedenásteho storočia, z ktorej je taký krásny výhľad na západ slnka nad mestom.
Krátko po druhej sme dorazili do cieľa Tour de Vogel, v ktorom nás čakala tretia prémia.
Priamo z ulice vidno vo výklade veľké mosadzné kotle, v ktorých sa robí pivo.
Tento pivovar je tu najstarší, stojí tu už dvadsaťdva rokov. V pivnej záhrade vo dvore však cítiť priam havarijný stav. Z tejto diery v stene napríklad neprestajne vyteká voda.
Tak a tretia prémia môže začať. Odovzdali sme potvrdenia z predošlých zastávok a dostali jednu rundu umsonst, kostenlos, gratis, skrátka zadarmo.
Nájdite dva rozdiely medzi týmito dvoma pohármi. Správne, to napravo je Radler menej smädnej Lucky, čiže zmes piva a nejakej ochutenej minerálky. Vraj lepšie zaženie smäd a hlava ho tiež až tak veľmi necíti.
Čo však všetky poháre majú spoločné, je automatické upozornenie, že ešte môžem ďalej piť. Ak totiž po vyprázdnení pohára dokážem prečítať na dne napísaný nápis v bádenčine, miestnom to dialekte, "Oiner geht noch!", tak to znamená, že "jedno sa ešte zmestí".
A jedno sa ešte zmestilo.
Vlani som absolvoval kúsok z Tour de France, no musím povedať, že ani tá vogelovská alternatíva nie je taká zlá. Na zdravie, priatelia!
