Tritisíc metrov nad morom a nejaké drobné to vlastne malo až tam vpravo hore. Keďže sa nám tam nechcelo trepať sa aj s batohmi, tak sme si ich nechali v závetrí kúsok od križovatky transdolomitských turistických chodníkov.
Tam hore bude určite fučať, povedala si Veronika.
A tak sme sa odľahčení vydali na cestu po červeno-bielo-červenej značke. Cesta bola dodatočne zvýraznená kamennými kôpkami, no tie sa občas strácali v záplave všeobecne rozdrobenej horniny, ktorá sa tu válala všade vôkol.
Ooops, tu bolo treba spomaliť. Zo sedla to nevyzeralo také ostré, no na ľavej strane sa kopec prepadal do takmer kilometrovej hĺbky. To väčšie tmavé úplne napravo meria v skutočnosti jeden a trištvrte metra a počúva to na meno Hanka. Na tomto zábere je to však akosi až príliš nepatrné.
Pohľad "za roh" do údolia bol úžasný ...
... ale vyžadoval si poriadnu dávku opatrnosti.
Milimeter po milimetri priblížiť nos k okraju... kuk... a zas naspäť do bezpečia.
Postojačky sme sa pohybovali radšej ďalej od okraja ...
... a nos vystrkovali len na bezpečných miestach, ...
... pretože tie skaly pôsobili akosi až príliš mohutne.
Cesta k vrcholu však nebola až takou prechádzkou ...
... občas to šlo po chodníčku ...
... a občas sa muselo štverať.
Za ten výhľad to však rozhodne stálo.
Zasekli sme sa však v troch tisíckach. K vrcholu chýbalo nejakých dvadsať metrov po lane.
A kým podaktorí zisťovali, že vyššie sa aj tak nedostanú ...
... tak Jindra vytiahol dva krajce chleba a paštétu.
A kto sa liepal na skaly, tomu sa už neušla.
Na vrchu sme však neboli sami, nejakí dobrodruhovia to vyštverali až na vrchol. My sme však už stáli tesne nad trojtisícovou hranicou a to bol môj nový výškový rekord.
Kým sa Veronika nadšene rozhliadala po tom obrovskom priestore, ...
... Hanke už bolo chladno ...
... a Robert si našiel vtáčie pero, na ktoré bol patrične hrdý.
Hanka, Dan a Pavel sa s nami predčasne rozlúčili, aby to do večera stihli do Prahy, zatiaľčo nás šiestich ešte čakala noc tam dole kdesi v údolí.
Vydali sme sa teda na cestu späť k batohom.
Hore sa to lezie, no pozreli ste sa niekedy aj pod seba?
Vtedy nám padol do oka ešte tento menší kopec s krížom na vrchu. Tam sa pôjdeme pozrieť ...
... a potom zídeme podľa mapy po chodníčku až tam dole. Aha, tam je náš dnešný nocľah. Takmer tisíc výškových metrov pod nami.
Ten druhý kopec bola hračka. Zapísali sme sa do návštevnej knihy ...
... a zapózovali pre spoločné foto. Na samospúšť, aby sme tam boli všetci.
Robert následne zavelil odchod ...
... a tak sme pomaly opúšťali toto kráľovstvo ozrutných brál a maličkých oranžových ľudí, ...
... aby sme sa pomaly vrátili ...
... k našim batohom.
Bolo ich už len šesť. Všetky sme pre istotu predtým zabalili do plášteniek, teda okrem Roberta. Ten kameň vo svojom batohu objavil až večer v chate.
