Tento obrázok vpravo sa mi akosi vyjavil pri štúdiu trasy na mape. No až potom mi trklo, že sa momentálne pohybujem po tých troch štuploch naľavo dole od lupy a že severné pobrežie Bretónska si asi ponechám na inokedy.
Takže tentokrát to nevyšlo. Cez dedinu, odkiaľ pochádzali Astérix a Obélix som neprechádzal. Ale nebuďte smutní, na tejto cyklotúre sa pozrieme na jedno miesto úzko spojené s inou legendárnou postavičkou francúzskeho komiksu. Môžete hádať, ktorá to bude. Neprezradím.
Teraz sa však po noci strávenej na najzápadnejšom bode Francúzska poriadne oblečte a popri pobreží vyrážame kamsi na koniec sveta spolu s Charlesom:
Cez Ruscumunoc a Trézien prechádzame do dedinky Lampaul. Nie sú tu síce skutočné kopce, no aj tých pár metrov po pahorkatinách dostatočne spestruje cestu.
V Bavorsku vraj majú pred domami sádrových trpaslíkov, tak tu majú zas menhiry a majáčiky.
Cesta vedie popri vode, ktorú lemujú maličké polostrovčeky, ktoré vytvárajú zátoky plné lodičiek. Pôsobí to tak príjemne, hoci mi chladný vietor fučí do tváre a občas padne niekoľko kvapiek.
Cez dedinu Porscave prichádzam do jej malého prístavu. Na druhej strane úzkeho zálivu sa rozprestiera dedina Lanildut, no nikde žiaden most. Podľa mapy by obchádzka zálivu merala viac ako desať kilometrov, tak sa pristavujem pri trojici starších rybárov vo vyťahaných svetroch.
-- Páni, vedeli by ste ma nejako dostať na druhú stranu? Je tu nejaká kompa, alebo sa nájde niekto, kto vyráža na plavbu?
-- Počkaj, kapitán prístavu by tu mal byť... a nie je tu, je na druhej strane, tak snáď príde okolo obeda, ten Ťa vezme.
-- Hmm, do obeda som na druhej strane aj po ceste, ako tak pozerám na tú mapu...
-- Ukáž? Tak počkaj, tu nie je zaznačená jedna skratka. Vrátiš sa tadiaľto do dediny, prejdeš okolo veľkej kaviarne a tam na rohu parkuje žltý mercedes. Ale žltý ako žltý!
-- To je Váš?
-- Nie, no ten chlapík tam stále parkuje. Tak pri ňom odbočíš doľava a to je fajn cesta, to máš kratšie.
Poďakoval som sa a vyrážam na cestu. Žltý mercedes, ale žltý ako žltý (jaune comme jaune) tam naozaj stál. A ocitol som sa...
... na "okruhu konca sveta".
Koniec sveta sa však nekonal, do polhodiny som bol v dedine Lanildut, kde priamo popri ceste voľne porozhadzovaní umelci v čerstvom západnom (do dediny som prichádzal okolo zálivu z východu!) vetre maľujú, čo im zatiahnutá obloha osvietila.
Toto vyzerá na pohľad od dediny Porspoder, v ktorej som sa zastavil v potravinách. Zvykol som si kupovať ovocné jogurty, vždy v balíkoch po štyroch. Jeden-dva kelímky som potrestal priamo pred obchodom a zvyšok odložil do svojej chladničkovej tašky na nosiči. Takto som denne spotreboval pol až trištvrte kila jogurtov. Ja neviem, mne to chutilo.
Za Porspoderom odbočujem na okresnú cestu D127. V atlasoch a mapách Michelin sú piktoreskné cesty šrafované zelenou a podľa možností som si na cyklotúre vyberal práve takéto alternatívy.
Táto cesta nespája žiadne dediny, len sa kľukatí medzi pobrežím a normálnou D27. Na oboch jej koncoch sa nachádzajú veľké tabule, že ide o turistickú cestu, takže tam nepremávajú ani žiadne nákladné autá. Len kochajúci sa turisti.
Celé západné pobrežie Bretónska lemuje turistický chodník GR 34 (GR ako Grande Randonnée). Dokonca prechádza aj okolo mysu Pointe de Corsen, na ktorom som uplynulú noc spal. Teraz však táto turistická okreska prebieha takmer rovnobežne s chodníkom a tak každú chvíľu prechádzam okolo jedno- a poldenných turistov.
A aj okolo koníkov. Chvíľu sa tam hrám s fotoaparátom a fotím kone s morom v pozadí, no buď nevyjde svetlo, alebo mi tam iný kôň strčí zadok, skrátka nič, takto to vyzerá celkovo.
Okrem toho, že fučí, začína opäť popŕchať. Opustím preto kone a vydám sa ďalej na cestu. A vtedy z chodníka zbehne starší manželský pár a skryje sa v kostolíku. Tak si ich predstavte, ako tam teraz vnútri stoja a tešia sa, že nemusia moknúť ako ten blázon vonku na bicykli.
A týmto opúšťam pobrežie Lamanšského prielivu, ktoré som lemoval od skorého rána. Točím to na juhovýchod, aby som vnútrozemím cez Plabennec, odkiaľ tuším pochádza záber na tento pomník Charles de Gaulle (zas menhir? ale no tak toto!) a môjmu priezvisku blízku dedinku St-Divy obišiel mestečko Brest, z ktorého som včera večer vyrážal.
Celé popoludnie nebolo akosi veľmi čo fotiť. Ak som aj niečo videl, tak to som mal buď vyplazený jazyk pri prudkom stúpaní, prípadne som okolo toho preletel aspoň štyridsiatkou. Isté však je, že som prešiel cez mestečko Landerneau a Daoulas, aby som za Le Faou opäť na nejaký čas odbočil smerom na západ. Čakal ma totiž polostrov Crozon, patriaci do prírodného regionálneho parku Armorique.
Polostrovom vedú dve hlavné cesty, ktoré sa približne v jeho strede spájajú do jednej. Fujha, smrad a kamióny a všetko tam bolo nahromade, že sa mi z tej cesty chcelo už preč. Ale veľký výber nebol. Najskôr som prešiel krásnym mostom ponad hlboké údolie, ktorý sa nazýva Térénez, a vedľa ktorého stavajú jeho nástupcu. Dokonca vám môžem prezradiť, odkiaľ sa naň robí dobrý záber. Áno, presne odtiaľ, kde sa dá na bicykli bez veľkej námahy dosiahnúť štyridsaťkilometrová rýchlosť.
Ako som však spomínal, celý čas som sa snažil dostať sa z hlavnej cesty dole. Mapa Michelinu je na vedľajšie cesty skúpa a OpenStreetMap v tejto oblasti toho zatiaľ veľa nepozná. Tak som to riskol a zišiel z cesty. Tu si stačí už len približne zapamäťať rozmiestnenie jednotlivých osád a samôt, no a podľa pomaly zapadajúceho slnka som smer západ stratiť nemohol.
Len tu je treba bicyklovať so sklonenou hlavou. Veď čo kebyže nejaké vojenské lietadlo potrebuje vzlietnuť? Tu ani prilba nepomôže.
Bezpečne dorážam do dediny Lanvéoc a môžem začať hľadať kemp. Po dni vo vlaku a dnešných vyše sto tridsiatich kilometroch si tú sprchu zaslúžim.
Lanvéoc sa síce nachádza pri mori, no zároveň sa rozprestiera na vysokom svahu. Zviezť sa tých osemdesiat metrov k pobrežiu mi večer vôbec neprekáža. No myslím na ráno, keď sa budem musieť vracať do kopca.
Je krátko pred západom slnka, ktoré síce už za kopcom nevidím, no jeho lúče ešte stále zohrievajú vzduch. Mám snahu sa dostať čo najskôr do sprchy, no na recepcii nikoho. Pribehne asi osemročné dievčatko a začne vyzvedať. Potom zabehne k búde so záchodmi, postaví sa k jedným dverám a začne krikom tlmočiť, čo sa odo mňa dozvedela. Po troch minútach sa konečne otvoria dvere a spokojne vyzerajúci chalan mi dôjde vysvetliť, kam sa mám uložiť a že zaplatiť môžem aj ráno.
Osprchovaný si rozkladám nocľah na voľnom mieste vedľa obytného auta. Keďže vidím, že je napojený na elektrickú sieť, tak jeho obyvateľov poprosím, aby mi na noc nechali dobiť baterky a idem sa najesť do baru oproti kempu. K zeleninovému šalátu mám síce chuť na pivo, no ani jeden z tých dvoch názvov mi nič nehovorí. S tradičným "Dajte mi to, čo muselo menej cestovať" dostávam homeopatickú fľaštičku (rozumej štvrť litra) nejakého neznačkového piva bretónskej proveniencie.
Ale dlho som tam nestrašil. Aj zajtra je deň. A ja to vidím opäť na niekoľko mysov a útesov...
