Máj je v juhozápadnom Nemecku mesiacom predĺžených víkendov. V závislosti od Veľkej noci totiž máme v priebehu štyroch týždňov voľno v dva štvrtky a v jeden pondelok, z čoho sa hneď vyšmodrlíkajú tri kratšie dovolenkové bloky.
Pred pár rokmi sme spravili hlúposť, keď sme sa počas jedného takého trojdňového voľna vybrali vlakom stanovať na Bodamské jazero, kde sme chceli malebný ostrov Reichenau obísť na inline korčuliach. Jeden deň sme totiž strávili v zápche do bicyklových pedálov šlapajúcich dôchodcov na uzučkom chodníku. Odvtedy v takéto masové sviatočné dni chodievame do divočiny.

Takou divočinou je napríklad aj horný tok Dunaja. Ono ten Dunaj, to nie je len taká mírnix-dírnix rieka, ktorá si vypramení na jedenkrát, tečie, zbiera prítoky a napokon vyústi. To nejakému Ipľu či Neckaru možno takýto jednoduchý priebeh stačí. Dunaju však nie.
V časoch, keď Dunaj ešte tvoril severnú hranicu Rímskeho impéria, snažili sa vojaci nájsť jeho prameň. Došli až do Donaueschingenu, kde sa im jeden celkom pozdával. Vôbec im neprekážalo, že sa potôčik po sto metroch vlieva do inej riečky. Tou riečkou bol Brigach, ktorý však pramení o vyše štyridsať kilometrov ďalej v lese. Vojakom sa však tam hore nechcelo a tak to dnes celé vyzerá asi tak, ako to vyzerá:

Ako na potvoru, ani Brigach nie je tým najdlhším pôvodcom Dunaja, keďže v Donaueschingene sa vlieva do riečky Breg, ktorá je ešte o pár kilometrov dlhšia.
Turistickému ruchu to však len prospieva, v Donaueschingene sa autobusom dobre parkuje, majú tam párky a pivo a sem do hôr chodia len takí šialenci ako my.
Pri prameni Bregu sme už boli niekoľkokrát:v zime a na jeseň pešo, ale aj ja sám predvlaniv lete na bicykli. Teraz však bola jar a my sme sa a Alešom rozhodli obkuknúť aj prameň Brigachu.

V piatok večer sme sa vlakom doviezli do Sankt Georgenu a vyšlapali pár kilometrov proti prúdu Brigachu až k prameňu. Keďže ten sa však nachádza uprostred hospodárskeho dvora, stan sme postavili až na hornom konci lúky v nadmorskej výške 970 metrov. Odtiaľto sme mali nádherný výhľad do údolia a najmä úplný kľud. V noci sa nám to nad hlavami doslova hemžilo hviezdami.

Ako Aleš hovorieva, "Večeře pod hvězdama je romantická i ve čtyřech chlapech", tak takéto raňajky v tráve padli fajn aj vo dvojici. Chlípací čajík, rozprávkové žemlíky (také tie s rozprávkami v Braillovom písme pre nevidomé deti) a lančmít... a k tomu povzdych: "V prvej pekárni v dedine si kúpim veľký tvarohový koláčik!"

Zbalili sme stan a vydali sa na cestu. Prvých niekoľko sto metrov sme v podstate len prudko brzdili, kým sme sa dostali k prameňu. Tak z tohoto mávate v Bratislave záplavy...

Tak sme mysleli na tie koláčiky, až sme na jednom parkovisku pred supermarketom objavili stoly, ktoré sa pod nimi doslova prehýňali. Skupina mládežníkov z miestnej školy si takýmto spôsobom chcela financovať školský výlet. Napiekli koláčikov, tortičiek a iných mľaskomín a takto ich tu predávali.

Nemuseli nás dva razy ponúkať. Na túlavom bicykli mám hrnček a veľkú lyžicu vždy poruke, pretože nikdy neviem, kto mi kde čo naleje či nasype, a pripravený veru byť treba. Tak sme im tam spravili trochu škodu. Keď sme už chceli ísť, tak nám na cestu ešte čosi pribalili.

Vo Villingene sme si na miestnom sobotňajšom trhu spravili jedaciu pauzu. Ehm, vlastne pauzu v jedení koláčikov. Potrestali sme polovicu melóna, aby sme mali jednotlivé koláčiky v žalúdkoch pekne oddelené.

Tento záber som nerobil za jazdy. Počas neho sme na brehu Brigachu do hláv tlačili lineckú tortu.

Na tomto výlete sme sa nemali príliš kde stratiť, ale aj tak som svoju úlohu navigátora plnil zodpovedne. Tu sme výnimočne nič nejedli, to len ukazujem, ktorým smerom to pôjde ďalej.

Vlani som približne o takomto čase brázdil široké žlté lány repky olejnej kdesi v Lotrínsku, tentokrát sme sa takmer brodili v žltých lánoch púpavy lekárskej.

A keďže bola sobota, deň pred Dňom matiek (Muttertag), tak aspoň takto dodatočne sme našim mamičkám poslali darček. Ono v tomto štáte sa cirkevným zastupiteľom podarilo presadiť zákon, podľa ktorého práve v tú nedeľu nesmeli byť otvorené žiadne obchody vrátane kvetinárstiev, pretože sa mali oslavovať Turíce (Pfingsten) a nie nechávať kvetinárov, aby práve v jeden zo špičkových dní v roku museli celý deň sedieť v práci a predávať kvety.

Už sme v Donaueschingene pri tom spomínanom turistickom prameni. Na tento záber som čakal pomerne dlho, kým sa všetci poltopánkoví turisti z neho vyparili. Ako keby ich sem autobusmi zvážali. Tie tabule tam umiestnili zástupcovia jednotlivých podunajských krajín vo svojich jazykoch vrátane slovenčiny. Hladinu prameňa občas rozčerila nejaká hodená minca ...

... či iný spôsob platby, ako vidno to bledomodré vpravo dole.

Od kostola, pod ktorým sa tento prameň nachádza, sme sa presunuli naspäť k riečke Brigach. Tu na brehu stojí Dunajská kaplnka, cez ktorú sa do Brigachu vlieva Dunajský potok (Donaubach).

A hneď vedľa v parku začína oficiálna Dunajská cyklotrasa. Do Ulmu to máme vraj 174 kilometrov, zatiaľčo k nemecko-rakúskej hranici v Pasove je to 531 kilometrov. Tu sme tých cykloturistov stretávali už oveľa viac. V tomto momente ich asi desať stojí za mnou, kým urobím tento prospektový záber.

Na konci parku sa stretáva Breg a Brigach. Breg tu má za sebou 49, Brigach asi 43 kilometrov. Obyčajným objektívom sa mi to priestorovo nepodarilo zachytiť, no tu aspoň vidno, že som pre vhodný záber urobil takmer všetko.
Z kopcov sme boli takmer na rovine, asfaltka s pár cyklistami sa kľukatila popri rieke a keď už to nešlo z kopca, tak aspoň fúkal silný protivietor. Nič moc.

Zdalo by sa, že Dunaj sa už poriadne vypramenil a že už bude pokojne tiecť. Kdeže...
Tak tu pri dedine Möhringen sa napríklad prepadá do zeme. Ono na prvý pohľad tých pár vírov veľmi nevidieť, ale vďaka informačnej tabuli som porozumel, že cez to vápenné podložie sa voda dostane kamsi dole a potom vyviera v najväčšom prameni v Nemecku Aachtopf. Ten prameň sa nachádza vzdušnou vzdialenosťou asi dvanásť kilometrov odtiaľto, je položený o stoosemdesiat metrov nižšie a riečka Aach sa potom vlieva do Bodamského jazera, odkiaľ vodami Rýnu tečie do Severného mora.
V minulosti tu robili pokusy, nechali tam pretekať kadejaké svinstvo, kým zistili, že vode siakanie tých dvanástich kilometrov zaberie asi šesťdesiat hodín. Takto nám z Dunaja usŕkať...

Našťastie bolo v Dunaji dosť vody a tak niečo tieklo aj ďalej. V každom prípade bola trasa dobre značená a tak sme sa nemali kde stratiť. Ak aj krátky úsek bol práve v rekonštrukcii, tak obchádzky boli nielenže riadne vyznačené, ale dokonca provizórne dobudované. Aby sme úplne nezničili trávnik a prípadne v daždi doň nezapadli, viedla cez neho igelitová cesta posypaná štrkom.

Bolo krátko pred piatou hodinou večernou, na psa došla slanina a na nás hlad. V Tuttlingene sme už neviempokoľkýkrát prešli po nejakom drevenom moste, trochu sa potúlali po mestečku a konečne našli nejakú papkáreň. Po pár pivách k výdatnému neskorému obedu sa moje poznámky v denníku strácajú, no nemám dojem, že by sme nejako blúdili.

Len sme popri kľukatej ceste uprostred večerným slnkom osvetlených brál ...

... videli akosi priveľa nábytku v rieke.

Druhú noc sme sa rozložili kdesi na zabudnutej lúke ďaleko od cesty a železnice, na mieste s komfortným prístupom k vode a neskorým východom slnka. To si žiadalo pred spaním umyť nohy.
Pretože k Čiernemu moru je to ešte ďaleko...