Na zabudnutej lúčke pri ohybe rieky Dunaj kdesi pri dedine Beuron sme si v to ráno trochu prispali. Slnko vychádzalo nad strmým svahom až niekedy pred deviatou a tak sme v stane mali noc o čosi dlhšie. Keď však pod plachtou začalo byť nepríjemne teplo, vyliezol som na čerstvý vzduch a pustil sa do prípravy ranného čaju.
Aleš pred rokmi objavil takzvaný Hüttentraum, čiže "Chatový sen", zmes jablka, šípok, pomaranču, hrozna a rumovej arómy, ktorý sa na stanovačkách veľmi dobre ujal. Pohmkávajúc "Já snívám často o chatě, kde spal bych jako ve vatě..." som rozoberal papierové čajové vrecúško s veľkým nápisom "Samozrejme bez alkoholu" a z plastovej fľaše do konvičky pričrpol trochu tuzemského.
Slnko zalialo celú lúku a mne sa akosi ani nechcelo ďalej. Včera sme od prameňa Brigachu okolo počiatku Dunaja prešli niečo vyše sto kilometrov a dnes nás čakala podobná štreka. Asfaltka sa striedala s prašnou lesnou cestou, pohodlný zjazd popri rieke vystriedali kopčeky, kde sme si občas museli aj zapedálovať. Boli sme však uprostred prírodného parku Obere Donau (Horný Dunaj) a bolo tu naozaj nádherne. Rieka a cyklocesta sa kľukatila, zatiaľčo železnica prekonávala terén početnými tunelmi a mostmi.
Rieku lemovali kopce s hradmi, na ktoré sme len úctivo pozerali zospodu. S naloženými bicyklami sa nám veľa odbočiek robiť nechcelo.
Aj tak nám to šlo pomerne rýchlo. Cestou sme len míňali kanoistov, na ktorých sme občas z mostu zavolali "Ahoooj!", na čo nám odpovedali "Ahoooi!"
Bolo už krátko po poludní a hoci sme pomerne neskoro raňajkovali, obed sme príliš odkladať určite nechceli. Veď po toľkých kilometroch si vždy môžeme povedať, že si tú porciu zaslúžime. A kľudne aj dve.
Dve alternatívy, uvariť si niečo v Sigmaringene na námestí alebo niekde v divočine, sme vyriešili kompromisom. V jednej dedinke sme objavili takýto slimákoidný prameň pitnej vody a priamo tam na ulici sme si rozložili varič a pustili sa do varenia. Luxus. Voda a odpadkový kôš priamo na mieste, čo viac nám treba?
Okolo prechádzali cyklisti a veruže sa zastavovali, aby si aj oni načerpali príjemne chladnú vodu. Ani sa nás nemuseli pýtať, či je pitná.
Z terasy náprotivného domu nás sledoval chlapík. Keď sme si uvarili rezance s integrovanou omáčkou, tak som na obale objavil odporúčanie pridať do hotového jedla trochu masla. Chlapík nejako vycítil moje sklamanie a keď som mu vysvetlil, čo nám chýba, zhodil nám celé polkilové balenie. Odrezal som, koľko bolo treba, a zvyšok som mu vyhodil naspäť
Takým napapkaným sa nám dobre pokračovalo v ceste. Dunaj bol čím ďalej tým širší ...
... a mosty akosi nižšie. Tu cyklocesta viedla inakadiaľ, no keď som zbadal tú značku, hneď som sa tam šiel našprajcovať. Trochu som sa musel zohnúť, ale ak počítam podrážku a prilbu, tak to malo asi viac ako meter šesťdesiat. Ten bezdomovec za mnou stál už na šikmej ploche, tak sa zmestil v pohode. Druhý sedel medzi hromadou odpadkov bližšie pri stene.
To okolo mňa nie je svätožiara, to som len trochu vysvietil fotku, aby ma tam bolo vidno.
To sme boli už v malebnom mestečku Sigmaringen. Bicykle sme nechali na námestí pri fontáne s pitnou vodou (veľmi praktické, takéto fontánky) a šli sa trochu prebehnúť k hradu.
Také rozprávkové, že na nás zas došiel hlad. Ja na takýchto výdatných výletoch väčšinou len výdatne jem. No dnes sme chceli opäť prekonať kus cesty, tak sme sa z mesta vrátili k rieke, nízky podjazd mostom obišli vrchom a brázdili ďalšie kilometre.
Ak ste si to pri tom podjazde všimli, cyklocesta viedla mimo neho. Dunajská cyklocesta je dimenzovaná na vysokých ľudí.
No nesmie ich byť veľa, inak sa nepomestia na čakací ostrovček.
V akomsi mestečku nás v centre prekvapilo toto veľké hasičské auto. Na rebrík pripevnili kôš, do neho vliezol hasič s nejakým chlapíkom v civile a už sa viezli kamsi do výšin. Až potom som si na komíne jedného z náprotivných domov všimol bocianie hniezdo. Márne som však vyťahoval objektív do posledných závitov, oproti zamračenej oblohe by som bocianov vôbec nevidel. Oproti objektívu ako litrová fľaša od vína a navyše z nadhľadu som šancu nemal.
Do večera sa nám opäť podarilo prekonať približne sto kilometrov. A tak sa nám Ostrihom opäť o čosi priblížil. Škoda, že je nedeľa večer a my sa v pondelok budeme musieť vydať na cestu vlakom domov.
Poslednú noc cyklotúry sme sa rozložili pri futbalovom ihrisku neďaleko Ehingenu. Slušne za čiarou.
Aby nás ráno prebudili prví psičkári. Postupne prichádzali autami s prívesmi k druhej bráne, za ktorou sa nachádzalo psie cvičisko, také to s preliezkami, mostíkmi a inými preskakovacími prekážkami. Kým sme sa najedli a zbalili, tak si tam zatiaľ oni rozkladali lavičky pre nejaké mecheche bez toho, aby pustili psov. Keď sme potom okolo nich prechádzali, tak sme v tých prívesoch zbadali niekoľko statných rotvajlerov. Hmm, no dobre, že ich nedali vybehať sa...
Dopoludnia sa cyklocesty začali pomaly zahusťovať. Bol pondelok, sviatok, tu už boli väčšinou asfaltky a prvé väčšie mesto, Ulm, sa už blížil.
V jednej dedine sme sa zastavili v krčme na pohár jablčnej šťavy. Keď som sa vrátil z vnútra k stolu pred krčmou, už si medzitým k Alešovi prisadlo asi desať postarších miestnych štamgastov. Nečudo, obsadili sme im jediný stôl so slnečníkom. Celkom nás ignorovali, len sa bavili medzi sebou. Ale vtedy som mal opäť dojem, že nie je nemčina ako nemčina. Tu sa rozpráva po švábsky a na to si treba zvyknúť.
Už sme prechádzali toľkými mostmi ponad Dunaj, že som ich ani nepočítal. Ale takéto čosi sa tak často nevidí - Dunaj v moste ponad iný potôčik. To sme už tesne pred Ulmom, tak to možno bol aj nejaký dunajský kanál.
Tesne pred Ulmom sa do Dunaja sprava vlieva rieka Iller pochádzajúca z alpského kraja Allgäu. Ona sa vlastne len tak priamo nevlieva. Tie dve rieky tečú paralelne niekoľko stoviek metrov, kým sa ich vody premiešajú. Na tomto mieste sme ešte tesne pred sútokom a dvojica má teda na tých kameňoch guráž.
No aj po sútoku ten rozdiel medzi vodami dvoch riek veľmi dobre vidno aj takto z brehu. Kým Iller je sviežo zelenej farby, Dunaj je hnedý. Nabudúce budeme musieť skúsiť sem prísť po Illerskej cyklotrase, či tam tie farby ostanú zachované.
A tu je cieľ našej cesty, najvyššia kostolná veža na svete. Pôvodne ju Ulmčania ani nechceli mať takú vysokú, no po tom, čo niečo podobné dostavali v Kolíne nad Rýnom, tak to tu na Dunaji trhli ešte o štyri metre. V Kolíne ma však kostol tie veže dve, tu je len jedna. Ale pozerať na tých vyše stošesťdesiat metrov zo zeme, tak to už ježí chlpy.
O chvíľu nám odchádza vlak do Stuttgartu a Karlsruhe, tak to tu teraz zabalíme a na mape Európy si odškrtneme zas jednu z nespočetných zaujímavých cyklotúr. V kútiku duše sme chceli ďalej, no vedeli sme, že dorazíme len sem. A ten rozhovor s náhodnými okoloidúcimi vyzeral celý čas rovnako:
-- Chlapci, odkiaľže na tých bicykloch prichádzate?
-- Od prameňa.
-- A kamže to máte namierené?
-- K Čiernemu moru.
-- Fúúha, tak ďaleko? To kedy tam dorazíte?
-- Hmm, my ale v utorok máme byť zas doma, takže to zvládneme asi len po Ulm.
Nooo, tri dni na celý Dunaj naozaj nestačia.
