Bol krásny aprílový podvečer, keď som sa dostal do stredovekého mestečka Nördlingen, postaveného uprostred krátera po páde poldruhakilometrového Rieskeho meteoritu pred pätnástimi miliónmi rokov. Prešiel som jednou z piatich mestských brán ...
... a rázom vypustil z hlavy všetky dopravné značky a pravidlá. Pri jazde v tomto mestečku platilo jediné pravidlo: prednosť sprava. Žiadne hlavné či vedľajšie ulice, žiadne zložité križovatky.
Napokon, na bicykli som mohol jazdiť takmer akokoľvek, v sobotu večer boli ulice veľmi kľudné a len niekoľko mladíkov ich križovalo na hlučných kabrioletoch. A v porovnaní s nimi som mal tiež navrch. Na túlavom bicykli som bol totiž kabriolet kol-dokola.
Až na pár polozborených domov ...
... a reštaurovaný kostol, ktorému miestni hovoria "Daniel" to tu vyzeralo veľmi zachovalo.
Vedeli ste, že v Európe sú už len tri mestá s vlastným hlásnikom? Okrem Krakova a Münsteru je to aj Nördlingen, v ktorom sa od desiatej večer do polnoci každú polhodinu ozýva mohutné "So G'sell So!". Tak si ľudia môžu byť istí, že hlásnik je nažive a bdie nad mestom.
Niekedy v polovici pätnásteho storočia chcel totiž podľa legendy gróf Hans von Wallerstein dobyť mesto a tak dal zabiť strážcu jednej mestskej brány, aby ju tento nemohol večer zatvoriť. Po zotmení šla jedna žena náhodou po ulici a keď zbadala prasa utekať cez otvorenú bránu, zahromžila smerom k veži: "So G'sell So!", čo by sa dalo voľne preložiť ako: "Ach, ty koťuha, ty si teda, takto si plníš svoje povinnosti, pačmaga!"
Bližší pohľad na kostolný múr prezrádza, že asi nepôjde len o taký nejaký šuter, aký možno nájsť kdekoľvek v Európe.
Všimli si to pred polstoročím aj dvaja americkí geológovia Eugene Shoemaker a Edward Chao, ktorí v rámci vývoja mesačných vozidiel pre NASA skúmali rôzne typy pôd. V neďalekom kameňolome vďaka tomuto kostolu vybádali, že kráter o priemere dvadsaťpäť kilometrov, v ktorom sa práve nachádzame, nebol vytvorený sopečnou činnosťou, lež sem bachol riadny meteorit.
Ostatné domy v meste boli väčšinou klasické Fachwerkhäuser, čiže hrazdené domy, akých medzi Alpami a Britskými ostrovmi možno nájsť tisíce.
Akurát v Nördlingene ich je tak pekne veľa na menšom priestore.
Počas krivoľajakého túlania sa mestom som občas na konci ulice zbadal jednu z piatich mestských brán, no tie som si spolu s úplne zachovanými hradbami nechával až na ďalší diel cestopisu...
... a vrátil sa radšej k rozmanitým domčekom v strede mestečka.
Poza hradbami tečie riečka Eger, no krížom cez Nördlingen popod hradby si to zurčí tiež nejaký bezmenný potôčik.
Aby sa nepovedalo, objavil som tu aj novšie stavby ...
... no tradícia prevažovala.
Niečo, čo nesmie chýbať v žiadnom mestečku: štyristo rokov starý pivovar, tentokrát Zlatej kotvy. Dokonca na tej ľavej stene je aj zveršovaný:
Tak som v tomto meste, ktoré má pivo zo zlatej kotvy! Korenisté a čerstvé, prichádza peniac na stôl! Jemne varené pochádza odtiaľto a je Riesčanovi jeho domácim pivom!
V meste bolo pár turistov, dokonca som zbadal skupinku ďalekých Aziatov s fotoaparátmi na krku. Ináč tu vládla taká celkom pohoda a kľud.
Okolo Daniela to bolo relatívne tesné, tak jediný záber mi vyšiel v takomto protisvetle. Mať tak celý deň, tak v istú hodinu by slnko na deväťdesiat metrov vysokú vežu hodilo oveľa lepší uhol.
Opäť som sa ocitol na jednej "výpadovke" z mesta, tak sa poďme ešte pozrieť na tie sľúbené hradby...
