Po nádhernom východe slnka na morskom pobreží sme sa presunuli k zastávke električky. Po chvíľke študovania všetkých nápisov a funkčnosti automatu som konečne kúpil lístok na desať ciest. Prišla električka, nastúpili sme a ja som sa začal obzerať okolo seba, kde by som ten lístok asi tak označil. Až cez zatvorené dvere som vonku zbadal veľkú šípku na automate na zastávke, hneď vedľa toho, v ktorom som kupoval lístky.
Pačmaga, keď som pred ním stál, tak som ho nevidel, no teraz sa už tá električka rozbiehala. Mali sme to len niekoľko zastávok po najbližšiu stanicu metra a tak som striehol na revízorov. Ľudia nastupovali a vystupovali, až priamo pred univerzitou som pred dverami zbadal dvoch naozaj zavalitých chlapov v rovnošatách. Našťastie do električky už nenastúpili. Ako som sa neskôr dozvedel, boli len z bezpečnostnej služby a chodili len tak pasívne robiť bububu po električkách.
Lístky som si cvakol potom v metre, takže dopravný podnik napokon predsa len dostal svoje za celú našu cestu. A ja viem, že vo Valencii sa lístky označujú už na zastávkach. Tak a teraz to viete aj vy.
V meste sme sa napapkali a vydali sa ďalej do jeho ulíc. Bol pondelnajšie predpoludnie, takže úplne bežný pracovný týždeň už bežal na plné obrátky. Tu práve montovali bankomat.
Títo ľudia o nestráženom bankomate nevedeli. Peniaze sa snažili získať výhrou v lotérii.
A títo tiež.
My sme sa však v štvorici pešo vybrali opäť k bývalému korytu rieky Turia, aby sme sa pokochali aj tou časťou, do ktorej sme sa na bicykloch nedostali.
Tak na jej bývalom nábreží sa nachádza napríklad aj bývalé ženské väzenie. Bývavali časy, kedy väzenkyne mohli počúvať šuchamuchot jej prúdu.
A uprostred bývalého koryta sa nachádza aj celkom slušný futbalový štadiónčok.
Ak vo Valencii pri hádzaní odpadku do koša netrafíte presne doň, tak sa vlastne ani nič nedeje, pokiaľ to teda tú vec niekam neodfúkne. Potom totiž príde chlapík, celý kôš vyklopí a všetko to potom na zemi pozametá do lopatky a vysype do svojho pojazdného koša.
Aha, tohoto chlapíka odfúklo až pod strom.
Taká prechádzka parkom je fajn. To len točíte hlavu zo strany na stranu a všade trčia nejaké stavby. Či už stredoveké brány, ...
... alebo modernejšie vežiaky.
Vyliezli sme z koryta a hurá opäť do mesta. Pol tretej, čas obeda. A mi nehovorte, že mesiac pred Vianocami tu bolo chladno. Ja som sa počas predošlého dňa čľapkal v mori a táto tetuška to so zimnou obuvou tiež nemyslí vážne.
V nejakej bočnej uličke som videl hromadu ľudí a tak sme to tam šli nahromadiť aj my štyria. Napokon sme došli po špičkách, lebo nám každý mával, aby sme boli ticho, lebo sa tu robí film. Na špičkách som teda aj zostal, aby som ponad hlavy ostatných lepšie videl. Až toľko ekšn tam však nebolo.
Toto sa mi v meste páčilo, takéto vykachličkované názvy ulíc. Akurát, že keď sme sa orientovali podľa mapy, tak sme museli podísť ku každej takejto tabuli, keďže zdiaľky neboli veľmi čitateľné.
A toto je Plaza Redonda, čiže maličké okrúhle námestíčko aj so svojim tržtekom. A človek by povedal, že takéto výšivky, výhačky a iné výmysly sa dnes ani nerobia.
A toto ma mrzelo najviac. Boli tri hodiny popoludní a Mercado Central, najväčšia tržnica v Európe, už bola zatvorená. Chceli sme sa tam najesť, ale už bolo neskoro. A tak som aspoň objavil tiežužzatvorenú kaviareň Malého princa. Ozaj, spomínal som vám, že sa mi v ten deň podarilo zohnať "El príncep xiquet", čiže Malého princa vo valenciánčine?
Napokon sme sa napapkali neďaleko tržnice v jednom milom podniku. Tento záber vznikol až po jedle. Keď sme tam však došli, tak tam bolo tak plno, že sme museli ísť na poschodie. Ale zas inak by nevznikol tento záber, lebo zospodu to nebolo tak pekne vidno.
Toto sme už kdesi na južnom okraji centra a fotka vyšla takmer perfektne. Kebyže ešte chvíľku počkám, tak je brána úplne v tieni a dominujú jej len zapadajúcim slnkom osvetlené vežiaky. Tu sme sa rozlúčili s Mehtap, ktorá šla ešte autobusom kamsi k tým Calatravovym stavbám, ktoré sme však už v nedeľu videli.
Vrátili sme sa na Plaza de la Virgen. Aha, takto sa dá v meste telefonovať cez internet.
Po ôsmej večer na nás opäť prišiel hlad. Už neregistrujem, koľko sme toho pojedli kade-tade cestou, ale túto tapasáreň sme si predsa nemohli nechať ujsť.
Na každom stole ležal bloček s objednávkovými lístkami. Tam bol zoznam asi stovky rôznych tapas, čiže obložených bagetiek, či už so šunčičkami, takými či hentakými nátierkami, rybkami, karbonátkami, minipárkami, syrčokmi, zeleninkami, atď., atď... Tiež tam bolo na výber niekoľko nápojov. Tak sme si zaškrtali hromadu všeličoho, pridali fľašu vína a mali ísť odovzdať k pokladni. Mnohé názvy mi nič nehovorili, no našťastie pri vedľajšom stole sedeli dva dôchodcovské páry a tí nám všetko ochotne povysvetľovali a pár vecí aj odporučili.
Keď sa však v rozhovore dozvedeli, že sme z Karlsruhe leteli sem len tak na tri dni, lebo spiatočná letenka na hlavu vyšla dvanásť eur, tak jeden z nich hneď ožil a už aj hučal do svojej žienky: "Počula si to? Baden-Baden je krásne kúpeľné mestečko. Ak tam za noc v hoteli dám aj dve stovky, tak je to stále fajn, pôjdeme tam na otočku!"
Hehe, asi si fakt nechám od bádenského ministerstva turizmu preplácať nejakú províziu. Ehm, aby som nezabudol na tie tapas, úplne hore na lístok bolo treba napísať nejaké meno, ktoré potom cez reproduktory zahlásili, až papkanica bola hotová. Občas tam zahučalo Rodriguez, Veronica, Pablo, Chicas a podobne. Sám viem, aké je to zložité po telefóne hláskovať moje priezvisko v nemčine. Valentin a Marius ho nemajú o nič jednoduchšie a tak som tam tetuške krásnym tlačeným písmom napísal "Grzegorz Brzęczyszczykiewicz". Pri pokladni sa ešte popýtal, že či som všetko dobre zaškrtal, zaplatil som a posadil sa.
Po očku sme sledovali tetušku, ako sa nad pultom plným mištičiek zvŕta a plní nám bagetky všeličím dobrým. Keď to mala hotové, zapla si mikrofón, nadýchla sa,... vydýchla, vypla mikrofón, pohľadom začala po mne pátrať po podniku a keď ma zbadala, tak mi len mávla, aby som došiel k nej. Podala mi tácku tapas so slovami: "Snáď nechcete, aby som si tu jazyk dolámala!"
Nechcel som, bola by to škoda. Na tom mene si už jazyky polámali iní.
Napapkaní sme sa, ešte trochu potúlali po meste a po mecheche v hosteli šli konečne o pol druhej spať, aby sme ráno o pol piatej boli bdelí ako rybičky.
Krátko po šiestej nás totiž čakal let opäť hlboko do vnútrozemia európskeho kontinentu, kde teploty klesali k nule a kde na vianočných trhoch rozvoniavalo varené víno...
