Po jednoduchom a rýchlom obede, pri ktorom som sa chvíľu pasoval s príliš hrubo odkrojeným krajcom rozprávkového chleba s príliš hrubo odkrojeným koliečkom paprikovej salámy, sme si odložili veci do izby v podkroví chaty Drei-Zinnen-Hütte a bez batohov sa vydali na prechádzku okolo najslávnejšej dominanty Dolomitov.
Drei Zinnen, Tre Cime, Trzy zęby. Ten stredný dosahuje bez metra tri kilometre nad morom. Voľakedy boli vyššie, no keďže Dolomity sú veľmi nekvalitne sfušované pohorie, postupne sa rozpadávajú a rúcajú do údolia v podobe neustále sa hýbajúcich skál.
A tak viedol pomerne frekventovaný chodník prostriedkom vratkého svahu. Každý krok vedľa zosúval kamienky do údolia.
Hora je tak strmá, že pri slnečnom počasí neustále vrhá tieň. A tak je možné zažiť západ slnka prakticky kedykoľvek, aj o tretej popoludní. Stačí si postaviť stoličku na to správne miesto a potom ju pomaly posúvať.
Na juh od Tre Cime sme objavili strategické miesto. Opäť príležitosť na jedno malé, nepatrné, takmer zanedbateľné pivo.
Tak ten v bledohnedej bunde, to je Aleš. Ja mám sivú bundu. A oproti nám pri stole sa škerí Veronika.
Kúsok za chatou sme zbehli z chodníka na lúčku, na ktorej stálo niekoľko vojenských pamätníkov. Počas prvej svetovej vojny práve tadiaľto prechádzala rakúsko-talianska hranica a bojovalo sa o každý šuter. Vraj je tu v okolí mnoho bývalých bunkrov, no my sme cestou zbadali len niekoľko dier v skale. Dostalo sa mi do rúk zopár brožúriek s dobovými fotografiami. Bŕŕŕ.
Z tejto južnej strany nevyzerajú Tre Cime až tak symbolicky ako z tej severnej. No aj tak sme sa pri nich cítili takíto malilililinkí.
Pravdupovediac, táto lúčka bola po celom dni tým najplochejším miestom, ktoré som tu videl ...
... to hneď za ňou sa to opäť zvažovalo do hlbokého údolia, v ktorom bola... aha, nejaká dedina!
My sme sa však vrátili na úzky chodník uprostred sutín. Ten chodník sleduje približne vrstevnicu, to len vy máte blbo otočenú hlavu. Takže ju trochu nakloňte doprava, aby sa vám tí ľudia javili ako zvislo stojaci...
Tak a teraz hlavu zas opatrne naspäť. Na kopčeku sa v silnom vetre trepotala bielizeň, čo dávalo tušiť blízkosť nejakého obydlia.
Vraj obydlie... vraj Rifugio... však to ako hotel vyzerá. A až sem vedie verejná asfaltka. Tak tu sa nám to teda vôbec nepozdávalo, samí poltopánkoví turisti. Šups naspäť do divočiny.
Obišli sme Tre Cime a opäť sme boli na ich severnej strane. Už nás čakala len hodinová prechádzka. Najskôr veľmi hlboko dole a potom zas prudko do kopca. Tu sa Veronika ešte stále škerí. Veď ju to prejde.
Cestou sme prešli ešte okolo niekoľkých súkromných chatiek, no nestretli sme už nikoho.
Občas sme sa zastavili a do jemne svištiaceho vetra začali klepotať padajúce sánky.
Libor si občas len tak sadol na skalu a hmmmkal: "Miro, viď že je to nádhera!" No jo, je...
... taká mohutná skala, pomaly sa drobiaca do údolia.
K našej chate sme sa vrátili krátko pred západom slnka. Rýchlo sa prezliecť, opláchnuť v studenej vode a čo si dáme na večeru?
V jedálni bolo plno, tak kým sa nám uvoľnil stôl, bol som sa ešte vonku pozrieť na západ slnka. Na terase bolo plno, pričom mi pár ľudí strkalo do rúk svoj foťák, aby som ich tam cvakol.
Prišla však na psa slanina a na mňa hlad a tak som sa vrátil do jedálne. Kým sme špekulovali nad nemecko-talianskymi názvami v jedálnom lístku, odhalila nás servírka a prekliate mäkkou slovenčinou sa spýtala, že čo si dáme. Slávka z Prešova, ako sa nám predstavila, nám napokon odporučila Hüttennudeln. Hmmm, to bola porcia. A výborné to bolo.
Pohľad na vedúceho Roberta mi však napovedal, že slnko už bude naozaj zapadať.
Nechal som tam rozjedenú porciu a... ledva som to stihol.
Po pár minútach totiž slnko zmizlo za horami a na kraj doľahla tma. Zvyšok večere mi síce trochu vychladol, no aj tak som ho strestal do poslednej nudličky.
Noc na poschodových posteliach bola krušná. Keď som sa práve nevrtel ja, vrtel sa Pavel nado mnou, či ktokoľvek iný v miestnosti. Ráno nás však prebudilo slniečko priamo cez okno a čakal nás opäť nádherný deň.
