Na záver okruhu po polostrove Crozon si však nechávam jednu chuťovku. Najvyšší bod celej cyklotúry. Kým sa však k nemu po rušnej okreske D887 dostaneme, niečo si pustite:
Teraz si k tomu predstavte, že nefúkalo zo severu, lež zo západu, a k plechovému hrnčeku si domyslite aj plechovy ešus. Túto skladbu si však pred väčším stúpaním na bicykli radšej vypnite. Je to valčíkový rytmus a teda v hm-ta-ta, hm-ta-ta chýba jeden krok. Na bicykli sa v trojštvrťovom takte šlapať nedá. Skúšal som to predvlani na najvyššom alpskom priesmyku Col de l'Iseran a nešlo to. A nepôjde to ani na tomto deväťkrát nižšom kopci.
Tam, tam, tam! Už ho vidím! To je tá vyrážka, ten pupenec, ten opuch tam vpravo. Čo je to za kopec, keď naň nielenže nejaká asfaltka vedie...
... ale rovno okresná cesta! D83 je najkratšia okresná cesta na západe Bretónska. Meria necelé dva kilometre a od križovatky s hlavnou cestou prekonáva výškový rozdiel asi stotridsiatich metrov. Je to naozaj normálna okreska, dokonca aj s kilometrovníkom. Keďže však meria tesne menej ako dva kilometre, tak jediný kilometrovník s označením "D83 - 1" sa nachádza priližne v jej polovici.
Cesta vedie skutočne kolmo na všetky vrstevnice priamo smerom na vrchol. Stúpanie predstavuje priemerne tých sedem percent, no občas je trochu menej, občas trochu viac. Fučí mi tak trochu zboku, no pohyb ma zahrieva natoľko, že sa radšej dodatočne neobliekam. Stúpam teda v krátkych nohaviciach a krátkych rukávoch okolo zababušených prechádzajúcich sa ľudí, ktorí sa sem vyviezli autom. Ved na ceste naspäť im to budem závidieť.
Konečne som hore a ani to nebolelo. Nie sú tu žiadne stromy, takže výhľad do okolia je skvelý. Riadne fučí, no dve bundy to istia. Sadám si kamenný stôl, vyberám suchý chlieb, syr, jogurty, všetko ešte od včerajška, pretože je nedeľa a obchody sú zatvorené.
Tak toto je most Térénez, po ktorom som šiel včera večer. Teraz je však asi šesť kilometrov odtiaľto. Vtedy som k nemu prichádzal dole kopcom a v jednom momente aj zbadal celkom pekný výhľad naň, no to som práve frčal štyridsiatkou. Toľko krásnych záberov mi v týchto rýchlostiach ušlo...
Odtiaľto to nevidno, no hneď vedľa neho (vlastne vľavo za ním) práve stavajú nový podobný most. Už tam za tým ľavým kopcom stojí jeden pilier.
Toto je pohľad na západ. Vpravo dole sa kľukatí cesta, po ktorej som prišiel, za ňou na obzore sa rozprestiera južná časť polostrovu Crozon. Oops, hore je nejaká čerňava.
Ostatnými smermi to buď nie je spektakulárne, alebo k tomu neviem nič napísať, lebo som tam ešte nebol.
Schádzam teda pár metrov nižšie od vrcholu až k menšiemu parkovisku, pri ktorom niekoľko chlapíkov práve balí svoje funkčné modely lietadiel. Tak takto nejako si predstavujem lietadlovú loď zvnútra.
Spýtal som sa ich, či by pre blog.sme.sk ešte chvíľu nelietali, aby som si mohol spraviť pár záberov. "Škoda, mali ste prísť skôr, už fúka prisilný vietor." Tak nič, ale vidíte, spýtal som sa.
Taký zababušený som sa teda spustil opäť na hlavnú cestu a cez Plomodiern, Ploéven a Plonévez-Porzay som sa opäť vrátil k pobrežiu - do mestečka Douarnenez, kde som chcel prespať v nejakom kempe.
Tak kemp by mal byť niekde pri mori... ale tu nie je. Navyše sa cesta odklonila trochu od mora.
Sledujete to? Trojprúdová cesta. Úplne vľavo to ide dole kopcom, v strednom pruhu idú autá do kopca a pravý pruh je vyhradený pre túlavý bicykel. No naozaj! Prešiel som takto krížom-krážom po celom meste a nestretol som ani jedného cyklistu.
Na jednej križovatke to ide doprava do centra mesta a doľava ku "kempom". Hoci by som si to centrum rád pozrel, predsa len do západu slnka už veľa nechýba, ja sa teším na sprchu a navyše v tomto "kopček-hore-kopček-dole-mestečku" na GPS nadobúdam dojem, že som sa ocitol na mestskom obchvate. Prichádzam na druhý koniec mesta a tabuľky ku kempom, doteraz svietiace na každom kruhovom objazde, sa odrazu stratili. Vraciam sa teda z druhej strany do mesta, kým na námestí nenachádzam turistický plán.
V meste je napokon niekoľko kempov. No ani jeden nie je pri mori! Všetky sú v pláne zaznačené kdesi v obytných štvrtiach takmer ako mestské parky. Ufff, tak to sa mi ešte nestalo, aby som pri mori musel ku kempu šlapať do kopca.
Napokon na normálne vyzerajúcej ulici medzi domami objavujem cestičku, ktorá ústi do kempu. Vedúceho som asi vytiahol od večere, takže mi len kýve, že sa mám uložiť, kam len chcem, a že zaplatím ráno.
Noc je kľudná, hviezdnatá, no nádhera. Ráno sa prebúdzam, obloha je síce zatiahnutá, no všetko je suché, žiadna rosa, čo viac si môžem priať? Síce by som sa už mohol vypelešiť, no keď v tom vyhriatom spacáku je tak fajn...
Leňoším, leňoším, keď tu zrazu kvap... kvap... kvap... rozpršalo sa. Kým som sa narýchlo vypelešil a zaniesol veci pod strechu umývarky, tak mi to aj trošku zmoklo. Ach jaj, kebyže vstanem o desať minút skôr, tak som už aj zbalený. Takto sa mi nechce vlhké veci baliť.
Mám rád takéto malé kempy s otvorenými umývarkami. Je to len taká drevená konštrukcia s veľkou strechou, pod ktorou sú murované záchody a sprchy, no zvyšok je otvorený. Predsa len to lepšie vetrá a plieseň nemá takú šancu. A pod takým prístreškom si aj ľahšie rozložím veci na sušenie, uvarím čaj a najem sa.
Ako tam tak oblečený stojím, občas v rannom daždi okolo mňa prejde nejaký rekreant, odrazu sa mi k nohám zamotá asi štvorročný chlapec na malom bicykli. Začne sa ma vypytovať, že čo som, kto som, načo tam mám toľko vecí a popri tom mi vysvetľuje, ako tam sú s rodičmi na prázdninách.
Vtedy si všímam, že Benoît (tak sa tuším ten chlapec volá) má na bosých nohách obuté umelohmotné našuchovačky... no presne naopak. Len tak medzi rečou si k nemu drepnem a hovorím mu: "Benoît, pozri na svoje topánky, nemal by si si ich vymeniť? Veď ich máš naopak."
Chlápä sa pozerá na nohy, dumá: "Naozaj, sú naopak, ale to nevadí." Odbieha urobiť kolečko okolo kempu.
Po chvíli je naspäť. Našuchovačky si nevymenil, no pokračujeme v rozhovore. Vtedy mu hovorím: "Poď vymeníme tie topánky." Chcem ho chytiť za ruku, aby nespadol, on ochotne vyzúva jednu topánku, no akonáhle sa len letmo dotkne chodidlom zeme, okamžite ho vráti naspäť do tej nesprávnej našuchovačky: "Mama povedala, že mimo auta nemám chodiť bosý."
Tak to je teda argument, musím uznať. Mal som tam síce vedľa položenú karimatku, na ktorej sa mohol vyzuť, no už som sa ďalej nepokúšal prebiť jeho logiku.
Veci zbalené, vraciam sa do centra Douarnenezu, nakupujem čerstvé potraviny a konečne sa vydávam na cestu na východ. Do môjho cieľa, najvýchodnejšieho bodu Francúzska, je to odtiaľto po ceste takmer tisícsto kilometrov. A ja veru tou najkratšou cestou nepôjdem...
