V uzučkom údolí je miesto akurát na riečku, električkovú trať, po uličke na každej strane a pár kúpeľných domov.
Ooops, vlastne len jednu uličku. Na druhej strane sa kúpeľní hostia do svojich ubytovní zrejme brodia riečkou.
Takto sme začali hľadať cestičku do kopca smerom na Eyachmühle. Mal som síce v ruksaku tridsaťpäťtisíckovú mapu, no v lejaku som ju nechcel vyťahovať a tak sme šli podľa dohody z električky: "tu týmto smerom to takto nejako musí viesť tá cestička..."
Keď som však nad ulicou zbadal lanovku, trklo mi, že tá je už príliš južne a že by sme sa mali opäť vrátiť. Zaliezli sme teda k niekomu do otvorenej garáže, vytiahli mapu a zistili, že sa bude treba opäť vrátiť a skúsiť to o dve uličky vyššie.
Ani po dvadsiatich minútach nedobrovoľného túlania sa Bad Wildbadom nás však dobrá nálada neopúšťala. Zuzka sa zakutrala do pršiplášťa a Jim víťazoslávne vytiahol dáždnik. Vtedy sa ešte uškŕňal, lebo nohavice a ruksak mu pod prúdmi vody rynúcimi sa z minidáždnika ešte celkom nepremokli.
Takto nejako vyzerá "nebeský rebrík" (Himmelsleiter). Môj predpoklad, že skončí len niekde v lese, sa však vyplnil do poslednej kvapky.
Došla na psa slanina a ani pršiplášť s dáždnikom nezachránili svojich majiteľov pred mokrým osudom.
Z malého dáždnika totiž všetko stekalo priamo na ruksak, v ktorom napokon plávala kniha, mapa a vreckovky. Vreckovky sa podarilo vyžmýkať, zostali však nepoužiteľné.
Aha, drevorubačské piškvorky.
Ja som mal vtedy nohavice už dávno durchom, no mňa našťastie nikto nefotil. Jim si fotil veveričky a... kto dal Zuzke do ruky aparát???
Čo by to bolo túlanie sa po horách bez krásnych výhľadov? No bola by to práve táto nedeľa. Jediný trochu panoramatický výhľad sme mali práve tu, no pod zatiahnutou oblohou prislabá útecha po takom zmoknutí. Hlavne, že chvíľu nepršalo a mne sa trošku usušili nohavice.
V mape som mal na tomto mieste vyznačený "Tornadostein", čiže nejaký tornádový kameň s dátumom z osemdesiatych rokov. Ako som sa však neskôr dozvedel, Nejaký tornádovy kameň by mal pripomínať tornádo vo Pforzheime v roku 1968, kedy zahynuli dvaja ľudia a strhané električkové a trolejbusové vedenie znamenalo kompletné nahradenie mestskej dopravy autobusmi.
My sme sa však ako také maličké tornáda tešili na obed v Eyachmühle. Schádzali sme dole do údolia, žalúdky nám škvrčali do rytmu a rysy tvárí sa nám od hladu krivili.
Na naše sklamanie však bol hostinec "zo zdravotných dôvodov" uzatvorený. Strestali sme zvyšné buchty a müsli tyčinky, pofrflali si a vydali sa opäť do kopca k dedinke Dobel, kde "sa už určite bude dať najesť".
Zasa sme mali na čo naraziť: potôčik s mostíkom, ...
... označkovanú stopu bežkárov so zákazom vstupu peším ...
... a priamo v Dobeli dom, v ktorom sa pracuje za každého počasia.
Nenašli sme však nikde poriadnu papkáreň. Do odchodu autobusu nám zostávalo ešte dvadsať minút a tak sme prepadli aspoň miestnu cukráreň. "Tento, tento a tento, zabaliť prosím" a už sme sa na zastávke kŕmili zákuskami...
...samozrejme, opäť s myšlienkou, že v Bad Herrenalb, kde budeme prestupovať na električku, sa už určite poriadne najeme. S nádejou v dušiach sme sa nakláňali v serpentínach spolu s autobusom a trochu smutne sledovali trhajúcu sa oblačnosť.
Ale kdeže, električka nám odchádzala do piatich minút. Celú nasledujúcu trištvrtehodinu sme z nej potom gánili na úplne belasú oblohu a páliace slnko.
To je tak, keď si niekto vie vybrať čas a miesto výletu. Ozaj, snáď to nebude reklama, ale v kebabárni ZEL pri Europaplatzi robia fakt dobrý Karnıyarık.
