Hoci Google pozná pod týmto názvom len špeciálnu rubriku, ktorú uvádzal finančný server mesec.cz približne pred tromi rokmi, o tých mojich euromešcoch sa nikdy nikde nepísalo. V čase, kedy som ich niekoľko vyrobil, bolo totiž pred Vianocami a tie euromešce boli prísne utajovaným prekvapením pre pár najbližších.
Euro sa v Nemecku a ďalších krajinách eurozóny stalo oficiálnym platidlom prvého januára 2002. Pre vlastnú popularizáciu sa však centrálna banka rozhodla poskytnúť pospolitému ľudu niekoľko kusov nových mincí už dva týždne dopredu, čiže v pondelok sedemnásteho decembra. Balíčky za dvadsať mariek obsahovali rozličné mince v ekvivalentnej hodnote 10,23 €.
Bolo to mrazivé ráno, teplota vonku nielenže nebola, ale dokonca chýbalo asi šesť stupňov, aby tam vôbec bola aspoň nulová teplota. Naobliekaný ako cibuliak som potme odstavil bicykel pred vchodom do banky a postavil sa do nedlhého radu. Šťastný ako blcha som si po chvíli odnášal balíček lesklých mincí domov, aby som nimi naplnil mešce.
Apropo, mešce. Bohužiaľ, nemám tu ani jeden, no snáď bude stačiť skica. Večer predtým som rozstrihal lacný hnedý látkový obrus z pevnejších a redších nití na pásy asi desaťkrát tridsať centimetrov, tie prehol priečne na polovicu, zašil okraje, prevrátil to celé naruby ako ponožku a do horného okraja šidlom narobil pár medzier do látky, cez ktoré som potom pretiahol špagátik. Toť vsjo. Bolo to jednoduché, no mne sa to však naozaj veľmi páčilo a bol som na seba právom hrdý.
V pondelok som do nich porozdeľoval získané euromince a mal som hotové euromešce. Myslím, že pod stromčekom aspoň príjemne prekvapili, keďže euromince a mnou zhotovenú prácu-pre-šikovné-ruky ešte nikto z obdarovaných v rukách nedržal. Mince sa už zrejme dostali do obehu, no mešce snáď ešte ležia niekde na spodku zásuvky.
Euro dnes používam už vyše päť rokov a úplne som si naň zvykol. Časom sa objavuje viac a viac mincí z iných krajín a sám sa tak trochu snažím k tejto pestrosti prispieť pri cestovaní, no pri mojom spôsobe platenia mincami ich vo vrecku takmer nikdy nemám viac ako desať až pätnásť.
Ak sa totiž v obchode nesústredím na dôležitejšie veci a neplatím bezhlavo zakaždým len veľkou bankovkou, tak vždy sa dá medzi tými pár mincami vo vrecku nájsť taká suma, aby mi predavačka napokon vydala čo najmenše množstvo mincí.
Úrodu mincí zožnem akurát tak na niektorých výletoch s kamarátmi, kde kupujeme skupinové lístky na vlak. Tie väčšinou zaplatím v automate kartou a potom mi každý na dlaň vysúka päť euro štyridsať v minciach. Ale opäť stačí pár nákupov a mince sú fuč.
Možno však na trhu vznikne časom potreba vyrábať euromešce. Prípadný záujemca o výrobu, ozvi sa, môžem dodať podklady...
