Minulý týždeň začali školákom v kraji dvojtýždenné prázdniny. Už dlhší čas prevládalo teplé a slnečné počasie, čo by určite mnohých lákalo do prírody, ale tak zas keby sa všetci vyhrnuli napríklad na cyklotrasu popri Dunaji, tak by to tam bolo preplnené. Dunaj je v kraji ešte úplne prťavá riečka a nával turistov by ju celkom upchal. Čo by vám tam potom pritekalo do Bratislavy, hm?
Našťastie hromada ľudí zostala v meste a tak sme tých prvých dunajských dvestopäťdesiat cyklokilometrov zvládli s Alešom v pokojnom tempe. Keď sme sa však vrátili do Karlsruhe, tak aha, čo tu medzitým vyrástlo!
Veľké šapitó a niekoľko stanov k tomu. Tak, toto je tretí detský cirkusový festival. Niečo ako denný tábor, kde počas týždňa robia deti cirkus, koľko len vládzu. Rodičia majú za mierny poplatok plne zamestnané deti a ešte sa aj v piatok a v sobotu môžu prísť pozrieť na ozajstné cirkusové predstavenie, ktoré im pripravia ich ratolesti.
Napríklad také taniere rotujúce na paličke. To by ste neverili, aké je to potvorské. Elisabeth to však už celkom ide, Andreas sa snaží a my s Rafaelom zatiaľ len hypnotizujeme prázdnu paličku pred tým, ako na ňu zavesíme tanierik.
Po mnohých pokusoch (no žiadnom rozbitom tanieri) nám to už celkom šlo. Teda samozrejme len s jedným, nad čím by Anne určite len nos ohrnula.
No dosť bolo srandičiek, ktoré sme v sobotu stvárali na grilovačke a pozrime sa do veľkého šapitó na detské predstavenie. Bol som na jednom piatočňajšom a jednom sobotňajšom, pričom niektoré čísla sa po dni opakovali, niektoré boli iné, akurát účinkujúci sa kompletne vystriedali.
Už som spomínal, že aj ja už udržím jeden rotujúci tanier? Ehm, jeden.
A aj s tromi loptičkami pár sekúnd požongľujem. No tým bakuľkám som zatiaľ na chuť neprišiel.
Ale tu by mi už niečo chýbalo. Nemal by som kde mať pripevnený zvonček.
A krotiť divoké šelmy? Vari sme boli ako deti menej divoké?
Ale tu som sa už začal cítiť akosi malý.
Veľmi sa mi páčila odpoveď jedenásťročného Nica v štvrtočňajšom vydaní cirkusových novín (ktoré tu každodenne pripravovala špeciálna redakcia s reportérmi z radu účastníkov) na otázku, či má na chodúľoch strach: "Trochu sa bojím, ale máme tam matrac a tak sa takmer nič nemôže stať. Zatiaľ si dvaja zlomili ruky."
Tí dvaja dobrodruhovia napokon pri vystúpení hrali krotiteľov. Čo však treba robiť, aby si človek nič nezlomil?
Odpoveď: nič. Najlepšie vôbec nič.
Diváci však milujú nebezpečenstvo, pokiaľ ho teda môžu sledovať z bezpečia a pohodlia.
Komu by sa len chcelo ležať na klincoch, keď mu niekto navyše stojí na bruchu?
Kto by už len skákal cez ohnivé kruhy?
Alebo kto by si len chcel merať sily s očividným silákom? Ja teda nie.
A v tomto prípade som musel! Silák došiel k niekomu sediacemu v prvom rade, strčil mu do ruky koniec gumy, prikázal pevne držať a potom sa vydal krížom cez manéž. K divákovi vtedy priskočil iný klaun, vzal mu koniec gumy z ruky a prááásk, pustil ju cez celú manéž silákovi do chrbta, až sa zvalil. Druhý pokus sa opakoval a na tretí...
Na tretí prišiel silák ku mne. Sedel som tam na zemi pred stĺpom medzi malými deťmi, v ruke som mal fotoaparát a on mi strčil koniec gumy do ruky a prikázal, aby som ho pevne držal. Obopol som si ním dlaň, takže sa mi nemohol za žiadnych okolností vyšmyknúť. Silák na mňa ešte raz mrazivo pozrel, otočil sa a vydal na cestu.
Človeče, na tú gumu sa dá pozerať z úplne inej perspektívy! Najmä vtedy, keď ju niekto naťahuje priamo smerom od mojej tváre. Vtedy som si uvedomil, že ju asi držím silnejšie ako to chlápä a ak by sa mu náhodou vyšmykla, tak mám tvár opuchnutú dvakrát.
Veľmi rád som vtedy druhému klaunovi odovzdal ten koniec a nechal siláka padnúť k zemi. Obecenstvo sa smialo ako pri prvých dvoch pokusoch, ja som si však poriadne vydýchol.
Že sa pri nebezpečných akciách všeličo môže stať, to je už teda dosť. Ale že si cirkusanti ešte aj naschvál robia zle... Tak napríklad títo dvaja kúzelníci sa rozhodli, že prešpikujú nejakú dobrovoľníčku z hľadiska. Vonku bolo aj tak nádherné grilovacie počasie, tak by som do skrinky nahádzal ešte trochu cibule s paprikou a môžeme robiť špíz.
Oko som mal natlačené v hľadáčiku, ostril som na ostré čepele mečov, keď tu zrazu moje periférne videnie zbadalo niečo ostré, blížiace a ku mne trochu z boku...
No nevyľakali by vás takéto bláznivé nápady?
Ozaj, tá kočka to prežila.
Trochu som si oddýchol pri šaškoch počmáraných, ...
... kým sa mi zas nezačala točiť hlava.
A pokiaľ po trampolíne neposkakoval Bond, James Bond,...
... tak koktajúceho kúzelníka ...
... vystriedal hromový nástup v švungu Pirátov z Karibiku.
A tak sme s otvorenými ústami...
... bez slova sledovali, ...
... ako sa to všetko začína okolo nás točiť ...
... a lietať nad našimi hlavami ...
... a vznášať ...
... a hopsať, ...
... že by sa nám z toho aj hlava zatočila, ...
... až by sme v nemom úžase ostali sedieť.
Lenže život je hra a ide ďalej. A tak skončilo aj cirkusové predstavenie.
Všetci účinkujúci sa pomestili do manéže a zožali obrovský potlesk.
A keď sa šapitó vyprázdnilo, nasledovala blesková porada organizačného tímu. Zatiaľčo si všetci vypočuli zaslúžené slová uznania, Irmi tam vľavo v rohu (hmmm, tu v kruhu vlastne ťažko hovoriť o rohu) rozlieva sekt do pohárov, aby si vzápätí všetci pripili v súlade s tradíciou "každý s každým".
Naozaj tu na to majú systém, ako si každý s každým môže štrngnúť. Najskôr sa vytvoria dve skupiny, tie prejdú okolo seba, potom sa preštvrtia a napokon vznikne taký ten veselý chaos.
Poháre sa odložia a hurá dokola!
Po sobotňajšom predstavení sa pri mne pristavil jeden tatko a nejako sme sa začali baviť o fotení takýchto predstavení. Nejako sme však prešli k jeho deťom, ktoré tu celý týždeň cirkusovali, až som mu musel dokázať, že aj on so svojimi vyše sto kilami na to ešte má, vyskúšať niečo podobné. Jochen nás istil, no nebolo treba, zvládli sme to bezpečne. Tatko bol tak nadšený, že ešte aj manželku posielal dookola, aby nás fotila.
Toľko tretí detský cirkusový festival v Karlsruhe...
... o dva roky snáď opät!
A čo za cirkus spravia Vaše deti Vám? Alebo azda Vy im?
