Kebyže som sa k tomuto výletu dostal skôr, objavilo by sa tu niekoľko článkov s popísaným priebehom celej túry. Tentokrát ma však Aleš predbehol a na nástenke Kčs vybral tie najlepšie zo svojich a mojich záberov a napísal k ním snáď všetko dôležité.
Keďže mne sa fotoaparát hompáľal takmer celý čas na krku a kamaráti mi dávali dostatok príležitostí na zaujímavé snímky, doplním nástenku o pár záberov, ktoré sa na ňu nedostali. Nie je v nich konkrétny príbeh, no sú na nich ľudia, s ktorými som absolvoval jednu z najkrajších horských túr.
Najlepšie by teda bolo asi mrknúť na spomínanú nástenku, nasýtiť sa príbehom a potom si ako zákusok dať ešte pár záberov z tohoto článku.
Hneď prvý večer na chate: Martin si fotí pivo kráľa Ľudovíta
Na druhý deň ráno ja tesne pred odchodom: Ešte sa trochu pohojdám a môžeme ísť. Tie zložené noviny som deň predtým vybral zo schránky a vzal si ich na sušenie mokrých topánok. Topánky zostali suché, noviny som po pár dňoch daroval niekomu na čítanie.
Kým si Aleš zapína batoh, Hanka si upravuje ochranu proti slniečku.
Jedna z prestávok pri stúpaní do kopca popri lanovke na Jenner: Valentínovi sa neznáme dievčatá, ktoré sme videli dole pri chate, zdajú nejako príliš oddýchnuté, tak ich upodozrieva, že sa vyviezli lanovkou.
Po pauze na Carl-von-Stahl-Haus (1736 m.n.m.) v sedle na nemecko-rakúskej hranici sme sa vybrali opäť do kopca.
A že stúpanie bolo prudké a vyčerpávajúce, o tom nás priebežne sa chladiaci Michal presviedčal pravidelne.
Spomedzi veľkých balvanov občas vykukla niečia hlava, aby zas zapadla v úžľabine.
A tvár si bolo tiež treba chrániť. Či už pred slnkom alebo dotieravým fotografom.
Konečne hore. Na individuálnom vrcholovom zábere mi chcel Aleš nenápadne dorobiť rožky. Valentín opäť vetrá prepotené bavlnené tričko.
Ferda bol jedným z najfotografovanejších členov výpravy. Kto kedy videl sobov v Alpách...
Prípravy na spoločné vrcholové foto.
A cesta v ústrety svetlejším zajtrajškom.
Hoci sme sa často roztrhali na niekoľko skupiniek, zásada bola nikdy neísť sám.
Sprejeri v dvoch tisícoch metrov nad morom, hodiny chôdze od najbližšej zjazdnej cesty.
Vedúci Robert si v jazierku obloženom snehom omočil prst...
... zatiaľčo Martin tam strčil celú hlavu.
Za ďalším priesmykom nás čakal prudký zostup po krivoľajakom chodníčku. Tu nás však chytila búrka a tak som zbalil fotoaparát, navliekol na seba všetko nepremokavé a všetci sme sa snažili dostať do nejakého neexponovaného miesta, kým blesky a hromy zmiznú.
Ďalšie zábery vznikli až po pár hodinách na chate Gotzenalm. Tu sa sušíme.
A tu na tretí deň ráno nejaká neznáma skupinka odchádza práve spred nášho príbytku.
Ja som si chcel ráno vyprať dvojdňové tričko. Vyplákal som ho v ľadovej vode, trochu pomasíroval mydlom, vymáchal, vyžmýkal, pričuchol a... wow, veď je už celkom obstojne čisté. Tak som ho vyvesil na zábradlie. Z hromady na posteli som vybral druhé také isté tričko, akože čisté z domu. Keď som si ho preťahoval cez tvár, tak som sa zhrozil z toho zápachu: šikovný, ja som predtým vypral to čisté náhradné tričko.
Takže som pral ešte raz a obliekol si tretie náhradné tričko inej farby. To mi chvíľu trvalo a medzitým sa skupina už vydala na cestu. Tu ich ešte pred chatou dobiehame s Valentínom.
Štyria z výpravy nás však už opustili a pomaly zišli k civilizácii. Bolo nás pätnásť, už nás je len jedenásť.
V Gotzenalme sme spali už aj vlani, takže možno si pamätáte záber presne tohoto vodovodného kohútika.
Okolo obeda sme dorazili na Wasseralm. Prvá chata, ku ktorej nevedie zjazdná cesta a musia k nej voziť tovar vrtuľníkom. Dá sa tu najesť a dokonca aj pivo dostať. No my v horách počas dňa pivo nepijeme. My sa naň len tešíme.
Odpadkový kôš tu tiež nenájdete. Čo ste si vyniesli sem, to si odnesiete aj odtiaľto.
Jedna z najkrajších výhliadok do údolia. Vidno odtiaľto toto, ale aj toto. A dokonca tu bol aj slabý signál.
Večer sme dorazili do ďalšej odľahlej chaty Kärlingerhaus. Sem tiež vozia tovar vrtuľníkom každé dva týždne, no napriek náročnej doprave tu veľké čapované pivo stojí len 3,10. Tiež tu varia celkom pestré menu. Cestou domov sme v centre Stuttgartu dali za podobný polliter o pár centov viac.
Na štvrtý deň ráno nás opustili ďalší traja vandráci a zostali sme ôsmi. Traja odchodilci sa prezliekli do čistého, aby cestou k civilizácii stihli aj tak poriadne zmoknúť.
My sme sa vybrali na jeden neďaleký kopec, aby nás z polcesty vrátila silná búrka s krúpami. V pozadí je naša chata a v popredí najchladnejšie miesto v Nemecku, jazero Funtensee.
Na Vianoce roku 2001 pri jeho zamrznutej hladine namerali teplotu vzduchu -45,9°C. Ide však o špeciálny jav tepelnej jamy, pretože pri chate, ktorá sa nachádza len pár desiatok metrov nad jazerom, bolo vtedy teplejšie o viac ako dvadsať stupňov. Vo vlaňajšom horúcom júni bolo jazero jediným miestom v Nemecku s rannými prízemnými mrazíkmi.
V lejaku sme sa dostali bezpečne do chaty a opäť sa dali na sušenie.
Popoludní sa však vyčasilo a tak sme vyliezli na iný kopec nad chatou, 2158 metrov vysoký Viehkogel, ku ktorému sa lezie po rakúskej strane. Vedúcemu Robertovi sa nedarí správne zorientovať mapu ...
... až si napokon pomáha troma inými vrcholmi, mapu ležiacu na tráve zaťažkáva kameňmi a zakazuje s ňou ďalej manipulovať.
Večer sme si na terase s pohárom piva vychutnali západ slnka, ...
... aby sme na druhý deň ráno zišli až k jazeru Königssee ku kostolíku St.Bartholomä a takmer ako jediní pasažieri sa elektrickou loďkou vrátili do civilizácie.
Ufff, ako tak pozerám, ešte dobre, že ten Aleš stihol vyvesiť fotky na nástenku tak rýchlo. Zas by som tu z päťdňového výletu spravil trojtýždňový seriál...
