Na internáte v Karlsruhe, v ktorom som býval jeden rok, sme mali v rámci jedného podlažia päť individuálnych izieb, spoločné sociálne zariadenia a kuchyňu. Osadenstvo, pochádzajúce zo všetkých kútov sveta sa počas roka priebežne vystriedalo, takže o pestrosť kultúr nebola núdza.
V priestrannej kuchyni, ktorá nám zároveň slúžila ako spoločenská miestnosť, vládol jednotný spoločný jazyk, vačšinou angličtina alebo nemčina, no zároveň tu vládla pestrosť a nejednotnosť prípravy jedál. Takto som mal možnosť ochutnať pokrmy, ktorých názvy ani zloženie sa už neodvážim si ani predstaviť.
Každý z nás pripravoval väčšinou podobný druh jedál, na ktoré boli potrebné rozličné ingrediencie. Tak bolo jasné, že na stole zabudnutý peceň slnečnicového chleba bude patriť zrejme mne, špongiovité huby útlej Číňanke z trojky, neidentifikovateľný kus mäsa v ostro korenenej omáčke hŕstke Indov, čo zdieľali jednotku a biele párky bavorskému doktorandovi z dvojky.
Ak sa však ráno na stole objavilo otvorené balenie špagiet, nikdy nebolo celkom jasné, kto si ich neodložil do svojej skrinky. To vďačné nenáročné študentské jedlo tvorilo železnú zásobu a chránilo študentov pred strašnou smrťou hladom v nedeľu večer, keď boli všetky obchody beznádejne zatvorené a zásoby zo soboty pohltila nečakaná návšteva.
Na jedno sobotňajšie poludnie do kuchyne vošiel mne neznámy asi 25-ročný chalan. Predstavil sa ako Agustin z Chile a čerstvý obyvateľ štvorky. Na stôl začal vykladať svoj nákup. Ja som len stál pri sporáku a prihrieval si svoju polievočku, popritom sme sa rozprávali. V krátkosti som mu vysvetlil fungovanie našej mikrokomunity a ukázal mu prázdnu kuchynskú skrinku.
Agustin vytiahol z nákupnej tašky balenie špagiet.
-- Mohol by si mi požičať nejaký hrniec na špagety? Vieš, ako sa to vlastne pripravuje?
Aha, máme tu prvú panenskú jazdu mimo maminu kuchyňu. Špagety poznať musel, ináč by si ich asi v obchode nevybral. Zásadne neposudzujem ľudí pochádzajúcich z iného prostredia ako ja, takže som sa snažil mu pomôcť. No polievočka mi trochu prihárala, musel som ju miešať intenzívnejšie a nemohol som mu venovať plnú pozornosť.
-- Jasné, tam si otvor tú skrinku, tam su erárne hrnce, ktorýkoľvek si vyber.
Agustin si teda kľakol pred otvorenú skrinku, v jednej ruke držal hrsť špagiet a druhou sa škrabal za uchom.
-- Tu nič vhodné nevidím.
Chlape, ako je to možné, veď tam musia byť aspoň tri hrnce. Videl som jeho tupý pohľad do skrinky a najmä tie špagety v jeho ruke. Prstom som ukázal na jeden z hrncov.
-- Vezmi napríklad tento.
Agustin na mňa hodil spýtavý pohľad a priložil hrsť špagiet cez hrniec. Beznádejne pretŕčali na obe strany.
-- Ten je primalý, veď sa doňho nevmestia.
Polievka bola hotová, odložil som ju z platne, do "primalého" hrnca nalial vodu, pridal štipku soli a dal variť.
-- Neboj sa, nejako ich tam natlačíme.
Natlačili sme. Agustin fascinovane sledoval, ako sa tvrdé a krehké špagety menia vo vriacej vode na vláčne šnúrky a uznanlivo ma potľapkával po pleci. O štvrťhodinu ich už namotával na vidličku a slastne súkal do hlavy, až mu kečup okolo uší prskal.
Ako málo stačí k uspokojeniu človeka. A koľko kilometrov musí človek prekonať, aby sa niekde v Nemecku na internáte naučil variť špagety.
