Divadelný režisér a držiteľ východonemeckej národnej ceny Georg Dreyman sa ako očividne bezproblémový socialistický občan na tento trik spoľahol. Chcel pre západonemecký časopis Spiegel napísať text o samovraždách v Nemeckej demokratickej republike po tom, ako sa jeden z jeho priateľov obesil na protest proti režimu a zákazu činnosti.
Ústredie sleduje všetko o každom z nás. V priemere si ročne človek kúpi 2,3 páru topánok, prečíta 3,2 knihy a každoročne 6743 študentov zmaturuje na samé jednotky. Ale jedna štatistika nie je nikdy uverejnená. Keď zavoláte na ústredie a spýtate sa, koľko ľudí si vzalo život kvôli tomu, že boli podozriví zo vzťahu k západnému Nemecku, nič Vám neprezradia. Akurát si pozorne zapíšu Vaše meno. To všetko kvôli bezpečnosti krajiny. Tí ľudia nemohli žiť takýto život a preto radšej volili smrť. Nemecká demokratická republika prestala evidovať samovraždy od roku 1977, keď len jediná krajina v Európe ich mala viac: Maďarsko.
Od mikrofónu pod vypínačom viedol popod tapetu tenký káblik až do podkrovia, kde náčelník východonemeckej štátnej bezpečnosti STASI Gerd Wiesler alias "HGW XX/7" v dvanásťhodinových šichtách so slúchadlami na ušiach sledoval každý ruch v byte pod ním. Na podlahu pôjdu si dokonca nakreslil plán bytu a prechádzal sa po ňom paralelne s Dreymanom, či jeho priateľkou a divadelnou herečkou Christa-Maria Sieland.
Reč je o filmovom debute režiséra Florian Henckel von Donnersmarck s názvom Das Leben der Anderen (Životy tých druhých), ktorý bol pred niekoľkými dňami ovenčený Oscarom ako najlepší cudzojazyčný film. V porovnaní s komediálnym Goodbye Lenin však ide viac do hĺbky a sánka diváka zostane viac od prekvapenia a hrôzy ovisnutá, ako by sa mala natriasať v úprimnom smiechu.
Predstavuje ľudí nie ako jednoznačne dobrých a zlých, lež skutočných ľudí, ktorí každú chvíľu stoja pred dôležitým rozhodnutím. Spolupracovať či nespolupracovať? Čo, komu, ako a najmä na koho prezradiť? Čo napísať do správy pre nadriadeného? Aj ten posledný agent je však len človek a občas začne rozmýšľať ako jeho obeť. Vžije sa do jej situácie a osobná zvedavosť ho ženie za ďalšími informáciami aj za cenu straty kariéry.
Wiesler však musí pred kolegami získané informácie umne zakryť. Vtedy to už nie je agent snažiaci sa svoju obeť potopiť. Vtedy to je už človek, ktorý v spisoch začne vytvárať paralelný príbeh, ktorý sa len navonok zhoduje s realitou. Len aby zachránil človeka, ktorý si uvedomil nezmyselnosť systému a až do pádu múru bol presvedčený, že ho nikto nesledoval.
NDR osemdesiatych rokov? Trabanty, Wartburgy a jedno ministerské Volvo, písacie stroje, metrák strachu a tona človečiny. A predovšetkým životy tých druhých.>
