V auguste 2005 sme s partiou kamarátov splavovali Vltavu. Nerobil som to poprvýkrát, no zakaždým som to považoval za skvele strávený čas s ľuďmi, ktorí za to stoja. Vymeniť túlavý bicykel za voľne unášané kanoe, štyri dni dýchať háčikovi na chrbát, sem-tam sa pristaviť pri brehu a gulášom s pivom doplniť energiu, kochať sa pôvabnou krajinou a malebnými mestečkami. To bolo príjemné okorenenie letného programu.
V tú augustovú sobotu sme ráno vyrážali z kempu nad Českým Krumlovem. V meste nás čakali tri šlajsny, pričom minimálne na jednej z nich šlo ku dnu, lepšie povedané hore dnom, niekoľko posádok. Nasledoval úsek okolo Zlatej Koruny a k večeru sme sa mali dostať do kempu pod zrúcaninou Dívčí Kámen. Začalo pršať, takže hoci sme sa už nekúpali, mokrí sme boli dosť.
Všetci sme sa v hustom lejaku tešili na rýchlo postavené stany, suché veci, horúci čaj a zababušenie sa do spacáku. Úsek za Zlatou Korunou som absolvoval poprvýkrát, tak som kemp očakával za každou zákrutou. Môj háčik zaberal, ja ako zadák som kormidloval a pomáhal, pokiaľ to šlo. Aktívnym pohybom som sa v tom lejaku aspoň trochu zahrial.
Víťazoslávny pokrik z prvého kanoe sa niesol po hladine rýchlosťou zvuku. Už sme tam. Prirazili sme k brehu a uväzovali kanoe. V tých miestach bola rieka pomerne plytká, takže prúd bol dosť silný. Vtedy sme kúsok od brehu zbadali nejaký prístrešok a pod ním niekoľkých ľudí. V začínajúcom šere to nebolo celkom jasné.
"Ježišmarjá, nedívejte se do kamery! Dělejte jakoby nic! Jakoby jste nás tady ani neviděli!", hulákal chlapík stojaci vedľa muža s kamerou. Televízia, pomyslel som si. Rok predtým som po skončení vodáku videl v spravodajstve ČT reportáž, ako polícia naháňala vodákov, ktorí stanovali mimo oficiálnych kempov.
No potom som si všimol, že na televízny štáb je tam akosi priveľa ľudí. Prešli sme mlčky a so sklopenými zrakmi popri nich a na voľnom mieste začali stavať stany. Všetci premočení, v zablatených sandáloch a špinavých tričkách. Rýchlo do suchého a potom na gulášovú polievku do bufetu.
Pod prístreškom pred bufetom, práve keď som do seba lyžičkoval druhý tanier polievky, si na lavicu vedľa mňa sadla dievčina. Okamžite ma zaujala. Ani nie tak tým, že mala postavu modelky, ako skôr tým, že mala na sebe čistú ružovú teplákovú súpravu a biele tenisky. Tu, sedem kilometrov od najbližšej dediny, medzi ľuďmi, čo komfort civilizácie vymenili za slobodu v prírode.
"Je zde volno?", spýtala sa ma. Opakom ruky som si utrel zamastené týždňové strnisko a s plnou pusou som prikývol. Prisadli si k nej ďalšie dve podobne odeté kamarátky. Decetne sŕkali čaj a bavili sa o tom, aký je ten Vojta pašák. Nestihol som dopočúvať celý rozhovor, ale asi by som mu aj tak nerozumel. Aký Vojta? Našťastie ma už kamaráti volali, že ideme do dediny.
Prechádzali sme okolo niekoľkých veľkých filmárskych dodávok. Tak to už bolo jasné, že sa tu niečo deje. V dedine sme prepláchli obličky niekoľkými budvarmi a pod rúškom noci sa cez les vracali ku kempu. Na lesnej ceste za nami zahučala dodávka, hneď sme ju stopli a mali šťastie. Vodič patriaci do filmového štábu v nej sedel sám a vzal nás všetkých až do kempu. Tak sme sa dozvedeli, že sme sa stali svedkami natáčania filmu Rafťáci. V skupine mládežníkov žijúcich v Čechách som bol tak jediný, kto nemal ani len tušenia, o aký film vlastne išlo. Keď však zaznelo meno Vojta Kotek, svitlo mi, o kom sa tie kočky pri bufete bavili.
Pri kempe stála jedna stará ošarpaná prízemná budova. Z jednej strany sa nad dverami v svetle slabej žiarovky vynímal nápis "Hostinec u Mlýna" aj s vývesným štítom s cenníkom jedál. Nevyzeralo to ani tak drahé, no bola to len Potemkinova dedina. Vnútri ležalo len pár trámov a viselo niekoľko filmárskych reflektorov.
Pri rieke však bol celý štáb. Plocha bola ohraničená páskou, pri ktorej stálo pár chlapíkov s vysielačkami a nikoho nevpúšťali ďalej. Z vysielačky jedného sme však veľmi dobre počuli režisérove pokyny a bolo aj celkom dobre vidieť na scénu.
Odrazu sa odtiaľ vyrútila smerom ku mne iná blondína v podobne nápadne čistej teplákovej súprave. V tvári mala dosť skrušený výraz, bolo mi jasné, po čom túži. Zo zlomyseľnosti mne vlastnej som ukázal smerom k Potemkinovmu "Hostinci u Mlýna" a povedal jej, že "hostinec je tam". Poďakovala a už zmizla v tme smerom ku stavbe. Keď sa po chvíli vracala so spokojným výrazom v tvári, prekvapene som na ňu pozrel: "jó, tys chtěla na záchod? Tak to promiň, ty jsou tím směrem". Odpovedala: "Dík, to je dobrý, já jsem se už vynašla."
Na scéne pri brehu bolo vedľa seba asi päť kanoe otočených proti prúdu. Sedel v nich celý kŕdeľ modeliek. Niektoré držali pádlo ako varešku, iné ako metlu. Pár chlapíkov v neopréne držalo lode na povrazoch a ťahalo ich proti prúdu. Na druhý deň som na tom mieste skúsil aj ja pádlovať proti prúdu. Po pár metroch som to vzdal, prúd bol príliš silný.
Režisér vyzval k akcii. Všetci na svoje miesta, Zvukár so šibenicou, ako sa hovorí mikrofónu na dlhej tyči, začal šibrinkovať dievčatám nad hlavami. Niektoré dievčatá začali pádlami hladkať hladinu rieky. Všetko stíchlo, v pozadí hučala Vltava a nad ňou desať herečiek začalo švitoriť.
"Dóóóst!", zahučal z vysielačky nášho strážnika režisérov hlas. "Holky, poslouchejte, nad váma je mikrofon. Diváci budou slyšet o čem tam žvaníte. Tak proboha přestaňte s tím, že o čem se máme bavit, ale říkejte si třeba, jak je vám tady na vodáku krásně. Ještě jednou! Akce!"
Strážnik na nás škaredo pozeral, keď sme sa tam pri ňom váľali od smiechu. Na druhý deň nás čakal posledný úsek do Boršova a následná šesťstokilometrová jazda autom naspäť do Karlsruhe, tak sme sa radšej pobrali do stanov.
Na druhý deň ráno sme na brehu pri našich kanoe objavili Trabanta na gumenných vakoch. Žeby patril filmárom?
Dnes prichádza film Rafťáci do kín. Myslím, že sme si v ňom nezahrali. Boli sme až príliš reálni.
