V piatok mi volal kamarát študujúci hru na viole (také trochu väčšie ako husle, drží sa to však podobne), aby som došiel v sobotu predpoludním do divadla pozrieť na generálku koncertu klasickej hudby. Keď som sa tam pätnásť minút po začiatku konečne objavil, vrátnik ma poslal od vchodu preč so slovami, že podujatie nie je verejné.
Podobne pochodila aj mamička s dvoma asi osemročnými chlapcami, no potom na mňa sprisahanecky žmurkla, že cez služobný vchod naokolo nás naisto vpustia, veď v orchestri hrá aj jej manžel. Naozaj sa nás vrátnička ujala a už nás viedla krivoľajakými chodbami tejto betónovej opachy uprostred mesta okolo prázdnych dámskych šatní, skríň plných rekvizít až ku vchodu na javisko. Za zatvorenými dverami som práve začul niečo veľmi príjemne melodické: "Sie spielen jetzt Janáček," prezradila mi.
Museli sme tam čakať asi sedem minút, kým orchester dohral kúsok a dirigent sa ujal vysvetľovania, čo by kde ešte chcel vylepšiť. Tých sedem minút mamička niečo vysvetľovala drobizgu, zatiaľčo ja som sa obzeral vôkol seba. Najviac ma zaujali tri papiere nalepené na dverách na javisko.
Obdivujem divadelných hercov. Naučiť sa množstvo občas zdanlivo nesúvislého textu, predvádzať na javisku niečo, čo časť divákov pozná naspamäť, tváriť sa pri tom presvedčivo... ja by som to nedokázal a preto veľmi rád občas do toho divadla zájdem. A práve preto ma tieto papiere tak trochu prekvapili.
Boli to pokyny pre rôzne divadelné hry, v tomto prípade Straussovho Netopiera a Hindemithovho Maliara Mathisa. Opisovali poradie a spôsob, akým majú herci vyjsť na javisko pri záverečnom aplauze. Najprv jeden doprava, potom druhý doľava a tak na striedačku, poklona, krok dopredu, opona na pol žrde, svetlo na hentoho, no hotová malá spartakiáda.
Všetko podrobne rozplánované, akurát na záver tam bolo rukou dopísané pfuj pfuj pfuj pre všetkých zúčastnených. Toto bolo poprvýkrát, čo som sa dostal do zákulisia profesionálneho divadla. Z hľadiska sa mi tie záverečné poklony a nástupy pred oponu vždy zdali také akési spontánne a plné radosti, že sa publiku predstavenie páčilo.
Ozaj, tá generálka bola veľmi fajn. Ale mňa si chytí asi každý koncert klasickej hudby, na ktorej sa objaví niečo, čo poznám. Tentokrát to bola nejaká skladba, ktorá sa objavila na začiatku amerického televízneho filmu Uprising o povstaní vo varšavskom gete počas druhej svetovej vojny. Viete, tam kde vo filme prechádza záber kamery z bratislavského dómu svätého Martina na panorámu predvojnovej Varšavy...
