V Karlsruhe sa v súčasnosti koná pravidelná výstava kníh Bücherschau. V jednom kultúrnom dome je vystavených vyše dvadsaťtisíc kníh a počas troch týždňov si ich tam ľudia chodia obzerať, listovať, ba dokonca aj celé prečítať.
Včera večer som tam strávil dve hodiny. Držal som v ruke desiatky kníh, niektoré len náhodne otvoril, iné aj trochu polistoval. V turistických sprievodcoch som v duchu plánoval budúcoročné cyklotúry, pri jednej knižke o Provensálsku zas slzičku do oka zatláčal. Len jedna kniha ma však dokázala včera posadiť do kresla na viac ako polhodinu.
Na jednej poličke medzi pedagogickými publikáciami o postihnutých deťoch ma zaujala veľká kniha so špirálovou väzbou s názvom "Spievajte rukami!". Vzal som ju do ruky ako akúkoľvek inú a pripravený ju hneď vrátiť na poličku som ju otvoril. Bol to obyčajný detský spevník. Teda jedna polovica z neho. Druhá bola venovaná posunkovej reči.
Každej pesničke bola venovaná jedna dvojstrana. Na ľavej strane bol klasický notový zápis s akordami pre gitaru, vpravo zas fotografie detí gestikulujúce jednotlivé výrazy z pesničky. Približne desiatka detí, časť z nich viditeľne postihnutá, bola predstavená na začiatku knihy. Pri skladbičkách už len znázorňovali jednotlivé nové výrazy použité v pesničke. Do obrázkov dokreslené šípky len znázorňovali pohyb rúk pri vyjadrovaní slova.
Nikdy som sa nemčinu v škole neučil, takže drvivá väčšina detských skladbičiek typu "Prší prší", "Kohútik jarabí" alebo "Medveďku, daj labku" mi v kontexte nemeckého jazyka vôbec nič nehovorila. Navyše hmmkanie si melódie podľa zapísaných nôt by mi ako naslovovzatému hudobnému nemehlu muselo nevyhnutne viesť k úplnému zmätku.
Tak som si aspoň slová skladbičiek a obrázky k nim pozeral. Hneď v prvej som sa naučil, že "ja" sa ukáže prstom na seba a "ty" prstom vedľa seba. Pridaním ukázania dolu "tu" mohla vzniknúť prvá riekanka "Ja som tu, ty si tu, da da dí, da da dí". Text hodný prvej hodiny nemčiny v normálnej slovenskej škôlke, no v posunkovej podobe celkom dobrá gymnastika aj pre dospelého človeka.
Nasledujúce pesničky boli už zložitejšie, slovná zásoba sa rozširovala a deti znázorňovali výrazy, ktoré by som na prvý pohľad už zrejme nepochopil. So zatajeným dychom som kombinoval obrázky s textom a mimovoľne začal po deťoch opakovať.
S otvorenou knižkou v lone som tam do rytmu mával rukami okolo seba, až si ma určite musel niekto všimnúť. Naokolo sediaci však boli zrejme viac zahĺbení do svojich Astérixov, turistických sprievodcov, kalendárov a románov. Ani tetuška rovnajúca knižky v regáli ma neprišla upozorniť, aby som rukami nevíril prach.
Posunková reč je systém. A ja som sa v ňom snažil nájsť nejaké pravidenosti. Napríklad medzi dňami v týždni som žiadnu súvislosť neobjavil. Jar, leto, jeseň a zima už spoločný zmysel dávali. Farby zrejme predstavovali typické farebné predmety ako červené pery, žlté slnko či modrú vodu. Otec a matka boli dva rôzne pohyby ruky pred perami.
Po pár stránkach som sa dostal na pesničku o nejakej farme. Majiteľom síce nebol Old MacDonald, no aj tak tam bola hromada zvieratiek. Každá strofa bola o niektorom z nich.
Kravu, kozu a ovcu rozoznajú nepočujúci podľa rôznych tvarov rohov, zajaca podľa uší. Sviňa má zas typický rypák. Hus a kačka tlačkajú nohami blato, sliepka zas zobe zrno. Mačka má fúzy a myš uteká po predlaktí. Medveď na farmu nepatrí, ale spoznáte ho podľa ťarbavého pohybu predných láb.
No najpôsobivejší je asi výraz pre verného psa. Dievčatko so silnými okuliarmi a neprítomným úsmevom stojí a pravou rukou hladká po hlave neexistujúceho hafana stojaceho pri jej pravom boku.
Po polhodine, keď ma už tetušky začali vyháňať kvöli koncu výstavy, som len zatvoril knižku a odložil ju späť do regálu. A celou cestou domov som si s rukami vo vreckách bundy mlčky pospevoval.
