Včera krátko pred deviatou hodinou rannou mi zazvonil mobil. Na displeji sa objavilo meno jedného kamaráta, od ktorého by som v takú skorú rannú, či pre neho skôr neskorú nočnú hodinu telefonát rozhodne nečakal. Predpokladal som správne, že sa ma nebude pýtať, o ktorej hodine sa máme stretnúť na pravidelný utorkový večerný futbal v zámockom parku:
-- Zdar Miro, neruším? Ty mi budeš umět poradit, jaké číslo ma záchranka?
Zalial ma studený pot. V tom momente som si uvedomil, že takú základnú vec vôbec nemám v hlave. Niežeby som si okrem svojho vlastného telefónneho čísla vôbec pamätal nejaké iné, to teda nie. Odkedy som si pred štyrmi rokmi zaobstaral mobil, mam všetky čísla pekne uložené v ňom. Kde sú tie časy, keď som telefonovával z klasického pulzného aparátu a bežne používané čísla dokázal odrecitovať aj o polnoci. Sekcia mojej mozgovej kapacity určená pre telefónny zoznam bola prázdna a už asi aj dosť zakrpatená. Prúd myšlienok a náhodných čísel v hlave prerušil hlas v telefóne:
-- Teď nevím, ty vole, jestli je to stopadesát nebo stopadesátpět.
No určite. Tie čísla platia v Československu, ale tu si v západnom Nemecku, chlape. Vtedy mi hlavou bleslo číslo 112, ktoré platí už asi všade v Európe, je bezplatné a asi ako jediné funguje na akomkoľvek mobile aj bez karty s najvyššou prioritou, čiže v prípade preplnenej siete vyraďuje iný bežný hovor. Lenže to bolo číslo hasičov. Veď možno aj tí by pomohli, prípadne prepojili. Ukľudnilo ma aj to, že som konečne začul zvukovú konštantu "ty vole". Situácia teda nebola až taká vážna. Konečne som zo seba dostal prvé slová:
-- No nazdar, čo sa deje? Stopätdesiatky máš u nás, tu skús stodvanásť.
-- V pohodě, nic vážného, ty vole, ležím doma a nemůžu se pohnout. Asi mám, ty vole, něco s nohou. Takže stodvanáct?
-- No počkaj, mám tu pri sebe kolegov - Nemcov, spýtam sa ich.
A to bola chyba, okolo mňa sa rozpútala dvojminútová debata na tému telefónneho čísla záchranky. Na jednej strane ma potešilo, že nie som sám, kto takú vec neovláda, na druhej strane som ľutoval, že neviem okamžite pomôcť. Napokon sa kolegovia jednoznačne zhodli, že by to mohlo byť stodesať alebo stojedenásť. Tri jednotky sa mi zdali príliš triviálne na takú vážnu vec, ako je záchranka, tak som si zo žolíka 50:50 a hlasovania publika okolo seba vybral číslo stodesať a výsledok som posunul trpiacemu priateľovi na telefóne.
-- Tak dík, zkusím to. Ty vole, já bych k lékaři i dojel, ale do auta se asi nedostanu.
-- Odvahu chlape, zavolaj tam. Alebo možno sa skús nejako dorúčkovať k autu. A na futbal teda s Tebou nemáme počítať?
-- Na fotbal rozhodně ne, ty vole. Jdu tam zavolat. Nemůžu se na tu nohu postavit. Ty vole, bolí jako svině. Dík, měj se.
-- Doskáčeš na jednej, ozvi sa keby niečo. Držím palce, čau.
Medzičasom som si overil, že stodesať je číslo na policajtov a záchranka má 19222 a vedia to už aj moji nemeckí kolegovia. Večer som si spomenul na toho chudáka a zavolal som mu.
-- Tak stodeset byla policie. Pět minut jsem tomu chlapíkovi po telefonu svou lámanou němčinou líčil, že co mám s nohou a on mi pak řekl, ty vole, že je policajt. Dal mi to číslo na záchranku 19222, ale tam měli obsazeno. Tak jsem dal na tvou radu, vysral se na tu nohu a došel jsem k autu. Běžně mi to zabere tak pět minut, ale takto mi to trvalo patnáct. A cestou, ty vole, jsem to normálně rozchodil, tak už jsem v pořádku. Díky moc.
Spokojný som vypol mobil a vyložil nohy na posteľ. Na futbal nás prišlo pomenej, tak sme si zabehali dosýta a nohy to pocítili. Len či sa ja ráno zobudím a vstanem...
