Každoročne sa v jedno februárové utorkové popoludnie zmení hlavná pešia zóna v Karlsruhe na koridor pre fašiangový sprievod. Električková doprava je z centra na niekoľko hodín odklonená a desaťtisíce ľudí sa nahrnú na jedno z najveľkolepejších divadiel v meste, aby presne o 14.11 privítali prvý z takmer stovky alegorických vozov sprevádzaných mažoretkami, hudobníkmi a inou hlučnou pospolitosťou.
Pred troma rokmi som toto divadlo zažil poprvýkrát. Odsedel som si ho na hlavnej tribúne a fotil všetko, čo sa hýbalo. Z vozov rozhadzovali tony sladkostí, mávali a kričali "Helau!". Tíško som sedel a sledoval to mecheche, len občas mi v lone pristál nejaký cukrík.
Predvlani sa mi už na tribúnu nechcelo, tak som sa len prechádzal po chodníku poza davy a očami hľadal nejakú známu tvár. Podarilo sa. Stála tam Hanka, kamarátka, ktorá v tom čase au-pairovala u jednych známych. Naťahovala krky, aby videla na prechádzajúce vozy, pričom pri nej stál vtedy päťročný Enrico v nádhernom kostýme leva. Evidentne sa nudil, len občas zbieral nejaké popadané cukríky.
Len čo ma zbadal, potiahol Hanku za rukáv a rozbehol sa ku mne. V tom hluku prechádzajúcich muzikantov som nerozumel, čo mi hovoril, a preto som si k nemu čupol. Z tej žabej či vlastne levej perspektívy som si uvedomil, že chudák malý toho veľa nevidí a preto som ho vzal "na koňa". Enricovi sa rozžiarili očká, láskyplne ma poťahal za uši a už nahlas komentoval situáciu v sprievode.
Práve okolo prechádzal voz, z ktorého dievčatá rozhadzovali nejaké sladkosti. Jedna zbadala Enrica, drgla do druhej, zamávala mi, nech prídem bližšie a Enricovi do náruče nasypali asi desať lízatiek. Hanka otvorila batoh a Enrico sa zbavil koristi.
Enrico bol hviezda. Z krásneho kostýmu mu trčala len pomaľovaná tvár, čím priťahoval pozornosť všetkých okoloidúcich vozov, z ktorých mu vždy uštedrili veľkú hrsť sladkostí. Musel som zaujať stabilnejšiu pozíciu pri zábradlí a Hanka vytiahnuť ešte jednu tašku.
Mal vtedy síce len päť rokov, no už to bola chlapina. Po polhodine státia na jednom mieste ma už začali bolieť nohy, tak som Enricovi povedal, že sladkostí už má dosť a že sa pôjdeme trochu prejsť. Teda že ja sa pôjdem prejsť, on sa môže odniesť so mnou.
Ako som tam kráčal pomedzi ľudí, tí si nás už z diaľky začali všímať. Nečudo, vysoký chalan nesie na ramenách takého maskota. Podaktorí vytiahli fotoaparáty a nenápadne cvak-cvak.
Na druhý deň ráno mi kolegyňa hodila na stôl regionálne noviny Badische Neueste Nachrichten a s potuteľným úsmevom "Miro, toto nám, dúfam, vysvetlíš!" ich otvorila na pätnástej strane, kde sa medzi množstvom fotiek alegorických vozov a pestrých masiek škeril aj malý Enrico.
POZOR, DIVÁ ZVER! Toto levíča sledovalo divadlo z otcových ramien.
