Textík som jej teda aspoň zbežne prebehol a po krátkom presviedčaní som si predsa len nahodil stránku www.youthmediadays.eu, vyplnil formulár, napísal tisíc znakov o tom, ako si predstavujem európske média v roku 2050 a vrátil sa do svojho stresu. "OK, uvidíme sa v Bruseli." Dvestosedemdesiat miest pre mladých ľudí do tridsať rokov, ktorí majú záujem o európske média, pritom vyše dvetisíc prihlásených, tak to tam skôr niekedy zabehnem na bicykli.
V Alpách bolo skvele. Päť dní mimo civilizácie s kamarátmi, žiaden internet, žiaden mobil. Až dole pri jazere pri návrate som ho konečne zapol, premazal SMS a ostal stáť s otvorenou pusou nad oznamom, že ma z Bruselu vybrali a aby som si pozrel maily.
Po ôsmich hodinách strávených vo vlakoch a na staniciach som sa večer dotrepal do Karlsruhe, ledva vysypal obsah batohu na koberec, umyl sa a zaspal ako dudok. Na druhý deň ráno ma už čakalo niekoľko mailov v jednodňových odstupoch: "Do dnes večera musíte vyplniť tento formulár na webe, inak Vaše miesto dostane niekto iný." Uff, rýchlo som všetko povypĺňal a ešte zavolal do Bruselu, no našťastie mi to miesto ponechali.
Koncom júna som letel do Bruselu. Bolo to síce pekelne nízko nad zemou, ale 300km/h vo vlaku je rýchlejšie ako malým lietadlom. V Bruseli som vyšiel pred stanicu a začal hľadať nejaký plán mesta, pretože najskôr som sa mal hlásiť v hosteli. Pred prechodom cez cestu stála nejaká dievčina s mapu v ruke, tak som ju o ňu požiadal.
Od mojej francúzštiny sme sa cez jej fínčinu napokon dostali k spoločnej angličtine. Keď som z tašky vybral môj osobný program, zbadala veľké logo podujatia a priznala sa, že ona tam tiež ide, akurát priletela z Helsínk, novinárka jedna. A tak sme hostel hľadali dvaja.
Popoludní nás všetkých odlifrovali do parlamentu. Najskôr nás v jedálni nejako náhodne rozdelili do skupín a v rámci zoznamovania sme mali riešiť rôzne úlohy. Napríklad nájsť v miestnosti niekoho, kto by na otázku "Cítiš sa byť mladým a Európanom?" odpovedal negatívne. Všetci boli bezradní, pretože sme medzi dvestosedemdesiatimi ľuďmi vo veku od osemnásť do tridsať rokov, pochádzajúcich zo všetkých krajín Európskej únie, mali problém nájsť niekoho, kto by sa tak necítil. To by totiž na prihláške klamal.
Nesmelo som zaklopal na dvere kuchyne a otvoril mi starší kuchár. Vysvetlil som mu, čo a ako, no a na našom dotazníku sa o chvíľu objavil krátky zoznam mien: "Títo sa síce cítia Európanmi, no všetci majú nad päťdesiat," vysvetlil mi s úsmevom.
Medzi nami boli profesionálni novinári, študenti žurnalistiky, ale aj takí, čo im je písanie len koníčkom. Stretol som sa s množstvom zaujímavých ľudí, aj jazyk som si polámal, ako sa len dalo.
Na začiatku nás privítal predseda parlamentu Hans-Gert Pöttering a počas nasledujúceho dňa sme sa zúčastnili niekoľkých zasadaní a stretnutí s predsedami politických frakcií v parlamente, ako aj zástupcami európskych médii.
Ako inak, zhodli sme sa na tom, že dianie na pôde európskych inštitúcií treba ešte viac spopularizovať medzi obyvateľstvom.
Mimo týchto už tak známych snáh prezentovaných nahlas v sále sme sa však najviac dozvedeli v osobných rozhovoroch, či už medzi sebou alebo so zástupcami niektorých európskych médií. Napríklad vedeli ste, že v Bruseli je krčma, v ktorej majú dvetisíc druhov piva? Ochutnal som štyri, tak to mám ešte čo robiť.
Samozrejme, že sme sa tam flákali úplne minimálne. V piatok večer sme tu vo veľkej sále bruselskej radnice prezentovali svoje výtvory. Vyše dňa sme totiž pracovali v skupinách na mediálnych výtvoroch. Niektorí vyrábali seriózne noviny, iní bulvár, ďalší časopis. Jedna skupina nahrávala rozhlasový program, iná televíznu diskusnú reláciu.
My sme mali tému "The new way of life", krátky televízny šot o zmenách v našich životoch, ktoré má na svedomí globálne otepľovanie a zvyšujúca sa záťaž civilizácie na životné prostredie. Keďže celá tá tvorba bol jeden veľký zážitok, napíšem o nej v nasledujúcom článku. A naše video ako bonus k tomu.
V sobotu som mal pred odchodom vlaku ešte chvíľu voľno, tak som sa trochu túlal po meste. Na Grand Place pred radnicou som odrazu zbadal dvojicu plne naložených cyklistov, muža a ženu okolo tridsiatky, ako práve zosadli zo svojich tátošov a bavili sa po španielsky.
-- Vitajte v Bruseli. Kde sa začala Vaša cesta? Barcelona? Madrid?
-- Ahoj. Nie, tu v Bruseli.
-- Aha, takže vyrážate na nejakú túru?
-- No, práve sme sa z nej vrátili.
-- A ako dlho ste boli na ceste?
-- Tri roky. Práve sme dokončili cestu okolo sveta. Moji rodičia nás čakajú s obedom, no nechceme prísť príliš skoro.
A ukázali mi tachomer so štyridsaťdvatisíc kilometrami. Bruselčanka Alice a Andoni z Baskicka mali za sebou úžasnú a zdokumentovanú cestu. Možno ste ich koncom júna 2004 videli prechádzať Bratislavou. Pred obedom som ich zdržal takmer dvadsať minút, no byť tým prvým, s ktorým sa človek baví po ceste okolo sveta, môže byť len jeden.
Ach jaj, taký šíry svet a toľko miesta pre články o ňom. Ale Európa má tiež čo ponúknuť. O tom som sa v Bruseli opäť presvedčil.
