V piatok pred polnocou som v Karlsruhe nasadol na medzinárodný autobus premávajúci z Mníchova do Amsterdamu. Podarilo sa mi zohnať jeden z posledných lístkov, tak mi bolo jasné, že dvojsedadlo budem zdieľať s nejakou dobrou dušou, ostrieľanou z nočných ciest krížom Európou. Po šiestich hodinách som však mal vystupovať v Bruseli, čo mala byť pre mňa azda najkratšia podobná cesta.
To jediné posledné miesto som našiel veľmi rýchlo. Na dvojsedadle za zadnými dverami s priamym výhľadom na dvierka WC a s minimálnym priestorom pre nohy trónila asi päťdesiatročná korpulentnejšia žena s nevľúdnym rozospatým výrazom v tvári zabalenej do pestrofarebnej šatky. Pristúpil som k nej a slušnou nemčinou požiadal, aby ma pustila si sadnúť. Hundrajúc sa zdvihla, ja som prekročil jej tašky porozkladané na podlahe a zaparkoval svoje štyridsaťšestky na voľnú podlahu pod sedadlom.
Autobus sa pár minút po polnoci rozbehol. Do monotónneho zvuku motora sa začali miešať hlasy prebudivších sa cestujúcich z Mníchova. Nejasnú tlmenú zmes nemčiny a francúzštiny odrazu pretrhol hrdelný výkrik mojej susedky v mne neznámom jazyku. Jej telesná konštrukcia a predovšetkým vrchné vrstvy tuku neumožňovali pootočenie celej polovice trupu a tak oslovila súkmeňovkyňu, sediacu za ňou, zvolaním dopredu.
Chvíľu mi trvalo, kým som z monológu vycítil, že ide o arabský jazyk. Monológ sa postupne menil na dialóg, keď sa doň priebežne zapojili aj ostatné gazdinky, sediace roztrúsene v zadnej časti autobusu. Celkove som po pár minútach rozoznával sedem rôznych hlasov, no ak však väčšinu času bolo počuť štyri hlasy súčasne, akosi mi nesedela presila hovoriacich nad počúvajúcimi. Prekrikovali sa jedna cez druhú.
Vivaldiho štyri ročné obdobia ma prvú polhodinu chránili pred zhubnými následkami ohučania. Frekvencia tónov sláčikových nástrojov sa však neprekrývala s frekvenciou hlasu spolusediacej, takže som mal časom v ušiach poriadnu kakofóniu. Smutne som si spomenul na zátky do uší, ktoré si vždy nosievam na cesty, ako im je asi dobre v ruksaku v úložnom priestore, keď sa nemusia trápiť v mojich ušiach.
Na ostatných spolucestujúcich som sledoval známky zdesenia a beznádeje z prebdenej noci v spoločnosti siedmich rečníčok. Z jedného mladého chalana dokonca vyšiel bojový pokrik v nemčine voľne preložený ako "drž hubu", na čo moja spolusediaca zavrtela zadnou časťou tela, čím ma pritisla k okienku, a cez celý autobus začala mladému navrhovať, aby šiel domov, ak sa mu nepáči.
To už bolo dosť aj na mňa. Slušnou nemčinou som jej od chrbta začal dohovárať, nech sa upokojí. Samozrejme, nemohla ma počuť. Tak som ju rázne poklepal po pleci. Natočila ku mne hlavu a po francúzsky na mňa spustila:
-- Tak toto si nedovoľuj! Tam, odkiaľ ja pochádzam, je zakázané sa dotýkať žien.
To ma teda dostalo. Bolo to úplne normálne klepnutie po ramene. Dvaja ľudia sediaci vedľa seba sa počas cesty autobusom nechtiac dotýkajú oveľa viac. Odvetil som teda tiež vo francúzštine:
-- Toto si Vy nedovoľujte! V jazyku, ktorým sa so mnou rozprávate, sa cudzím ľuďom vyká.
A tak som získal pár sekúnd, kým to ona rozdýchala. Už len vykajúc zamrmlala, aby som jej dal pokoj. Zaboril som si tvár do dlaní a čakal, až jej dôjdú myšlienky. Nedošli.
Nechcel som ju už klepkať po pleci, tak som rozmýšľal, či ju fľašoupo hlave trepnem alebo nožíkom pod rebrá ďobnem, aby ma opäť vnímala. Nahol som sa k jej uchu a nahlas po francúzsky povedal:
-- Prepáčte, hovorí Vám niečo...
Zháčil som sa. Nevedel som si spomenúť na francúzsky výraz pre ohľaduplnosť. Zopakoval som teda celú vetu v nemčine. Už som myslel, že sa do mňa pustí, ale za hromadného hundrania jej súkmeňovkýň, v ktorom som niekoľkokrát začul slovíčko "aleman", čiže Nemec, mi začala vysvetlovať:
-- Mne to je ľúto, ja som taká nátura. Som predsedníčka (nejakého) spolku, som zvyknutá rozprávať tak nahlas a nemôžem za to. Po prvýkrát v živote cestujeme autobusom a je úplne prirodzené, že sa bavíme tak nahlas. Je nás tu sedem. Keby nás tu bolo dvadsať, to by ste potom videli ten cirkus.
-- A keď už takto cestujete poprvýkrát, tak nechcete najskôr zistiť, ako taká cesta vlastne vyzerá? Tíško sedieť a sledovať, čo robia ostatní?
-- A čo robia ostatní?
-- No tíško sedia a sledujú, ako tu hulákate...
O šiestej ráno sme dorazili do Bruselu. Ohučaný som vyskočil z autobusu a utekal kade ľahšie. Po zaujímavom turistickom víkende som sa na druhý deň večer vracal naspäť. Prvá vec, ktorá mi na stanici padla do oka, bola obrovská halda tašiek a sedem korpulentných gazdiniek v šatkách na hlave patrolujúcich v ich okolí.
Krabičku so zátkami do uší som si preložil do vrecka nohavíc, zaťal zuby a v prichádzajúcom autobuse sa okamžite usadil na jediné voľné miesto uprostred už obsadených miest. Voľné dvojsedadlá vzadu som ponechal radšej ich osudu.
Karta sa však akosi obrátila. Zrejme unavené po dvojdňovom nájazde na bruselské obchody a vyčerpané z nosenia veľkých nákupov, sa sedem statočných gazdiniek usalašilo na svoje miesta a celý čas sa bavilo tak, že som si to ani nevšímal.
Na diaľnici pri nemeckom Koblenzi ma z polodriemot vyrušilo náhle nadskočenie a autobus sa začal nepríjemne nakláňať. Cez uličku som videl, ako sa rútime smerom na zvodidlá. Zo zadných sedadiel sa ozvali hrdelné výkriky v arabčine a z vodičovho sedadla zatnutie zubov a tlmené neslušné slovo vo francúzštine.
Podarilo sa mu to vyrovnať a zastavil v odstavnom pruhu. Mali sme defekt na dvoch ľavých pneumatikách. V gazdinkovskom úli to začalo bzučať, predsedníčka vyšla na prieskum a o chvíľu sa vracala aj s vodičom pod pazuchou. Ukázala na mňa prstom s ťažkým prsteňom a vodič mi podal mobil.
Mal na linke policajta, ktorý nerozumel po francúzsky. Tak som okolo tretej v noci absolvoval svoju prvú oficiálnu tlmočnícku skúšku medzi nemčinou a francúzštinou. Zo svojho miesta som nevidel dobre na kilometrovník, tak predsedníčka okamžite vyskočila z miesta, išla sa naň pozrieť a zakričala mi číslo. Akoby ju v tom Bruseli nainfikovali ochotou a ohľaduplnosťou.
O chvíľu prišla polícia, uzavrela celý jazdný pruh a nejakí anjeli vymenili kolesá. Do Karlsruhe sme dorazili s trojhodinovým meškaním. Pri vystupovaní som gazdinky ani nezaregistroval.
Tíško sa modlili, aby im manželia prišli autami pomôcť s veľkými nákupmi.
