V tom momente nás vchádzalo niekoľko, takže nebolo jasné, koho detektor odhalil. Každý z nás sa obzrel okolo seba, no keďže pípanie prestalo, tak sme šli svojou cestou. Nepostával tam žiaden namosúrený strážnik, ani predavači mi nejako veľmi nevenovali pozornosť.
Eskalátormi som sa vyviezol na tretie poschodie. Práve na ňom predávajú aj média, elektroniku a knihy, takže podobné stĺpiky sú namontované aj tu priamo pri eskalátoroch. Pííííp, zas nikto nič.
Tentokrát mi však bolo jasné, že alarm spúšťam ja. Uvedomil som si, že s tou originál zabalenou pamäťovou kartou v ruksaku prechádzam okolo pultu s fotografickým príslušenstvom. Trochu som stŕpol a zmenil odtieň farby líc, čo zrejme bezpečnostná kamera postrednúť nemohla, no hlavne som sa tak psychicky pripravil na eventuálny okamih, kedy by mi na plece dopadla ťažká ruka útlej predavačky z oddelenia detských kníh.
Opäť som ušetril hromadu peňazí, lebo som si na treťom poschodí nič nekúpil. Bezstarostným krokom som sa vrátil k eskalátorom a... pozornému čitateľovi určite neuniklo opätovné prenikavé pípanie.
Aby som z obchodného domu neutekal s prázdnymi rukami, tak som si na prízemí kúpil ešte tabuľku horkej čokolády. Došla mi osemdesiatpäťpercentná a cmúlať deväťdesiatdeväťpercentnú len tak nalačno, to nejde.
S malou igelitkou v ruke som sa teda opäť blížil k hlavnému východu...
To načo tam majú tie pípatká?
