Podobne ako v sedemdesiat kilometrov vzdialenom Ilvesheime a vlastne ako vo väčšine miest na okolí, aj v Karlsruhe sme sa dočkali každoročného Faschingsumzugu, či fašiangového sprievodu. V toto februárové utorkové popoludnie zatvára väčšina obchodov už o jednej, univerzita a firmy dávajú pol dňa voľno, električková doprava je v centre odklonená, na dvojkilometrovej pešej zóne vyrastú zábradlia, voľné miesta obsadia stánkari s vareným vínom, párkami a šiškami.
Predvlani som videl toto divadlo poprvýkrát. Raz v živote to človek musí zažiť. Sedel som na centrálnej tribúne a naivne fotil všetko, čo sa hýbalo. Vlani som stepoval medzi pospolitosťou tak usilovne, že sa moja fotografia objavila na druhý deň v regionálnych novinách. Tento rok som sa tomu už radšej vyhol.
Napriek zatiahnutej oblohe, teplote okolo štyroch stupňov nadnulových a svižnému vetríku som sa pripravil tak, aby som na bicykli nezamrzol a krížom cez mesto som sa vydal smerom na západ, až za francúzske hranice. Cestou som v bočných uličkách obchádzal niekoľko alegorických vozov a poskakujúcich mažoretiek, pripravených na triumfálny pochod cez mesto.
Moju najväčšiu pozornosť si však získal alegorický voz oranžovej farby, ktorý to slušne pelášil po hlavnej ceste. Smetiari! Tých som v Karlsruhe takmer štyri týždne nevidel.
Mesto žilo fašiangom. Z okrajových častí mesta prúdili desiatky ľudí v maskách. Na jednej ulici asi päť kilometrov od centra ma zastavovali tri deti v maskách s klobúkom v ruke. Vyberali mýtne. So širokým úsmevom skrytým pod šálom som im zakýval a pokračoval v ceste. Auto za mnou sa už nemalo kam vyhnúť, tak ho zrejme výpalné neobišlo.
Pri moste cez Rýn (jedinom na šírom okolí, aj ten je momentálne napoly v rekonštrukcii) sa obloha celkom zatiahla a začalo snežiť. Bol to vlastne taký dážď so snehom, no stačilo to na to, aby som cez bledé okuliare prestal rozoznávať detaily vo svojom okolí. Na hrádzi pri ľavom brehu Rýna sa k tomu pridal juhozápadný vietor, ktorý ako na potvoru fúkal priamo oproti mne. Tešil som sa na cestu naspäť, až mi bude vietor pomáhať do pedálov.
Obliekol som sa vcelku vodotesne, jediným problémom boli tenké rýchloschnúce bavlnené nohavice, ktoré síce skvele chránili pred chladom a vetrom, no v hustom snehodaždi nestíhali schnúť.
Moja cesta viedla do najvýchodnejšieho mestečka vo Francúzsku, Lauterbourgu, vzdialeného necelých tridsať kilometrov od Karlsruhe. Je to pre mňa väčšinou vstupná brána do Alsaska, najbližšia možnosť sa v obchode porozprávať po francúzsky či niečo iné nakúpiť.
Z Karlsruhe tam premáva pravidelne električka, cesta trvá necelú hodinu, platí dokonca študentská električenka. Pár ľudí sa ma pýtalo, prečo tam vlastne chodievam, či je to tam lacnejšie alebo lepšie. Nie je to tam lacnejšie ani lepšie, ale je to tam iné. Niektoré obľúbené druhy syra v Karlsruhe jednoducho nekúpim.
Tiež tam rád zapadnem do kníhkupectva. Vlani v lete som si v jeden deň spravil dvestokilometrový cyklovýlet, pričom po päťdesiatich kilometroch som v inom alsaskom mestečku nakúpil dve kilá kníh a tie potom vláčil na bicykli na ďalších stopäťdesiatich kilometroch cez kopce. Tomu hovorím láska ku knihám.
Tentokrát som si v kníhkupectve kúpil len mapu južného Alsaska, aby som tam v lete zbytočne neblúdil. No najviac som sa tešil do supermarketu na nákup. Za Lauterbourgom sa nachádza jeden veľký Champion, čo je obchod s asi dvojnásobnou plochou oproti štandardnému Lidlu.
V tomto obchode sa zastavujem pri takmer každom cyklovýlete v Alsasku. Dokúpim nejaké potraviny či fľašu vody a na pokladničkino "Guten Tag" odpoviem "Bonjour". Sú tu zvyknutí na autá s nemeckými značkami a na zákazníkov, ktorí nehovoria po francúzsky. Rozmýšľal som, čo sem tak ťahá ľudí z Karlsruhe, aby autom spravili osemdesiat kilometrov navyše. Čo sem chodia nakupovať? Benzín, cigarety, víno, syry? Nič z toho.
Vlani v lete som sa to dozvedel. Stál som pri pokladni s náručou jedla na cestu do Strasbourgu. Chlapík za mnou sa opieral o veľký nákupný vozík plný vody. Vlastne plný fliaš vody, obyčajnej neznačkovej pramenitej vody, akú som držal v ruke aj ja. Poldruhalitrová fľaša stála asi dvadsať centov. On ich tam mal asi šesťdesiat.
Prihovoril som sa mu: "Mais alors, y'a une guerre ou que se pastis, que vous vous faites des reserves comme ça?", voľne preložené ako "chystá sa tu nejaká vojna, alebo čo sa deje, že si robíte také rezervy?". Upozorňujem vzdelaniachtivých čitateľov, že moja veta je nespisovná a obsahuje jednu slovnú hračku. "Pastis" je anízový alkoholový nápoj, niečo ako Ouzo. "Deje sa" sa správne píše "passe-t-il".
Chlapík na mňa hodil len nechápavý pohľad a zahlásil veľavravné "eh?". Vedel som, koľká bije. Moja nasledovná otázka v nemčine s veľmi silným francúzskym akcentom znela: "Ist Donau schon ausgetrocknet worden, dass Sie bei uns Wasser einkaufen?" No skrátka hnusné, ale rýpnuť som si musel. Na moju otázku, či už Dunaj vyschol, že nakupujú vodu "u nás", mi veľmi ochotne začal vysvetľovať, že voda je tu lacnejšia a že sa mu oplatí sem kvôli nej cestovať. Zásadným faktom bolo aj to, že v Nemecku je na jednorázové plastové fľaše štvrťeurová záloha. Vo Francúzsku nie.
Tentokrát sa opäť našlo dosť ľudí, čo odignorovalo fašiangový sprievod v Karlsruhe a došli si nakúpiť pár desiatok litrov vody sem, do Lauterbourgu. Zbalil som svoj malý nákup do cyklotašky a vydal sa na cestu naspäť. Priaznivý vietor medzitým ustal, snežilo však výdatne naďalej. Do Karlsruhe som dorazil už za tmy, keď sa účastníci sprievodu už poctivo nalievali v miestnych krčmách. Mňa doma čakal horúci čaj.
