Môj dnešný nákup začínal celkom kľudne. Vzal som si prázdnu krabicu od vínnych fliaš a postupne do nej nakladal nejakú zeleninu, syry, jogurty a iné potraviny. Bežne takto nakupujem do solídnej papierovej krabice, ktorá sa mi akurát zmestí do košíka na bicykli a ktorá mi neskôr doma slúži aj ako jednorázový odpadkový kôš.
Už som mal takmer nakúpené, keď môj pohľad zablúdil do regálu s čokoládou. Obzrel som sa okolo seba, či ma nikto nepozoruje, a potajomky som sa prikradol k pestrofarebným štósom horkej čokolády. Nenápadne som vzal jednu tabličku a už som ju chcel zasunúť do svojej nákupnej krabice medzi paradajky a vlašské orechy, keď sa zrazu vedľa mňa niečo zablyslo.
Fotoaparát! Chlapík v koženej bunde stál štyri metre odo mňa so starým kompaktným fotoaparátom pred nosom. Už som sa chcel naňho zahnať tabuľkou čokolády so slovami: "Papľuh akýsi, čo ma Ty tu máš čo fotiť!", keď som vedľa seba zbadal podobného chlapíka s müsli tyčinkou v ruke a širokým úsmevom a pochopil som, že som sa do záberu dostal náhodou.
Vyškerené biele zuby mu svietili uprostred čiernej tváre. Po zapózovaní odložil tyčinku do plného vozíka a povedal niečo fotografovi v mne úplne neznámom jazyku. Spoza regálu vykukli ďalšie dve brčkavé hlavy s čierno-bielymi úsmevmi a pridali sa do rozhovoru.
Zvedavosť mi nedala. Ešte som sa chvíľu prechádzal po obchode a sledoval podarenú štvoricu. Fotili sa pri každom regáli. Niekedy s krabicou mlieka, inokedy s fľašou vína či balíčkom dámskych vložiek. Pritom v ich vozíku boli úplne základné potraviny, ako mlieko, zemiaky, cukor, ryža, či minerálka.
Obe fungujúce pokladne boli plne vyťažené. Tušil som, že ich nákup nebude úplne jednoduchá záležitosť, tak som sa postavil do druhého radu a sledoval ich z diaľky. Prvý problém nastal, keď každý z nich chcel platiť svoj nákup osobitne. Pred pokladničkou začali triediť jednotlivé veci a takmer sa až hádať o jednotlivé položky.
Naša pokladňa bola rýchlejšia. S potuteľným úsmevom som sledoval toto divadlo, zatiaľčo náš pokladník popri blokovaní môjho nákupu podpichoval trápiacu sa kolegyňu, či to zvláda. Napokon to zvládla. Chlapíci zaplatili, vyšli s nákupom pred obchod a traja ho začali prekladať do krabíc, kým ten štvrtý všetko fotografoval.
Bolo mi blbé odomykať svoj bicykel dlhšie ako päť minút, tak som sa po chvíli vydal na cestu domov, zanechávajúc štvoricu na parkovisku s plnými krabicami jedla.
Vtedy som si spomenul na svoj výlet do Egypta spred troch rokov. Nafotil som síce vtedy desiatky záberov pyramíd či sôch Ramsesa II., no najkrajšie zábery by boli práve tie z trhovísk a bežného života v obytných štvrtiach. "By boli", pretože som sa medzi miestnym obyvateľstvom jednoducho neodvážil vytiahnuť fotoaparát a robiť z nich modelov. Najkrajšie momentky som si uchoval v hlave.
Možno by som nechcel, aby ma vnímali tak, ako ja som vnímal tých, čo ma fotografovali, keď som si išiel nakúpiť do obchodu na rohu ulice.
