Dnes som sa bol tiež prejsť po hlavnej mestskej pešej zóne. Okolo obeda je pomerne rušná a to je akurát odmena pre nás koloriťákov, ktorí máme radi takýto mestský život. Ostatní sa nám svojím naháňaním sa starajú o kolorit a my sa len kocháme.
V tejto hmle a pri teplotách pod nulou toho na kochanie síce až tak veľa nevidno, no v meste sa neustále niečo deje a na kolorite mu sychravé počasie vonkoncom neuberá.
Na tejto približne kilometer dlhej pešej zóne, po ktorej premávajú električky smerujúce do vzdialených dediniek a mestečiek, si musí chodec dávať pozor na množstvo prekážok, vykopávok, reklamných pútačov, stánkov s kvetmi či pečenými gaštanmi, ohrád s kaviarenskými stolíkmi, voľne pohodených bezdomovcov, drobčiacich rozdávačov letákov, zaparkovaných bicyklov, či primrznutých fontánok. Prechádzka sa tak mení na dynamický slalom.
Dávno sa mi však nestalo, že by som musel prejsť na druhý chodník, pretože ten môj bol prehradený. Dve tetušky s kočíkom pripravené vstúpiť na koľajnice si však zrazu rukami zakryli tváre. Závan prachu zahalil za okamih aj mňa. Za ohradou totiž mamutí bager práve odkusoval z muriva domu.
Prešli sme na druhý chodník a pripojili sa k asi tridsiatke ľudí sledujúcich toto divadlo so zrakmi vyvrátenými k nebu a s otvorenými ústami. Týmto smerom sa už z búraniska neprášilo, lebo striekajúca voda aspoň trochu dusila oblaky prachu.
Tak sme tam stáli. Podaktorí drobili pod sebou praclíky, iní usrkávali horúcu kávu z umelohmotných pohárikov, prípadne si zohrievali uši mobilnými telefónmi. Všetci sme však pozorovali, ako sa ozrutné kliešte zahryzávajú do muriva a likvidujú to, čo ešte prednedávnom bolo domom.
Okolo nás zadrnčala električka. Zraky sediacich cestujúcich, ktorí nevideli a nepočuli proces skazy domu, smerovali priamo na nás. Pohľady ľudí sa skrížili, každý vedel svoje a v duchu sa usmieval nad tým, že ten druhý to nevie. Cestujúci nevideli torzo domu a my sme zas nevideli tlupu tak priblblo sa pozerajúcich zvedavcov.
Pribúdalo nás, začali sme upchávať aj tento chodník. Okoloidúci, ktorých divadlo nezaujímalo, začali do nás opatrne drgať a dávať nám najavo, že im bránime v prechode. Vykročil som teda preč z tohoto miesta. Ten dom do zajtra nezbúrajú celkom, bude sa na čo pozerať znovu.
Veľmi rád robím kolorit v meste. Či už za pochodu, alebo len postávajúc a prizerajúc sa pestrému životu okolo seba.
