Mladý chalan v riflovej bunde a s cigaretou v ruke si mláku však nevšimne a len ticho zakľaje, keď mu špinavá voda zastrieka nohavice. Cvak.
Je upršané sobotňajšie predpoludnie, hlavná mestská pešia zóna na Kaiserstrasse zažíva bežné nákupné návaly. Ľudia sa v daždi ponáhľajú z jedného obchodu do druhého.
K mláke sa blíži asi päťročný chlapec. Mama obvešaná taškami ho zahriakne, aby neskákal do mláky. Chytí ho za ruku a spoločne ju obídu. Cvak, cvak.
Opodiaľ sedí na malej stoličke starý černoch a akoby svojou trumpetou chcel spomaliť čas. Tóny znejú pomaly a smutne.
Stará pani pomaly tlačí pred sebou poloinvalidný vozík. Z plnej nákupnej tašky na vozíku jej trčí reklamný leták. Cvak.
Okolo predrnčí električka. Päťka. Cez mokré sklá sledujú ľudia žiarivé výklady obchodov. Nechce sa im prechádzať po chodníku v daždi.
K mláke sa blížim ja. Prekročím najhlbšie miesta, spravím tri kroky. Cvak. Potom si spomeniem, že som práve minul kníhkupectvo, kde som sa chcel pozrieť na jednu knižku, tak sa vraciam. Cvak. Omyl, radšej pôjdem do kníhkupectva na konci ulice, tak sa predsa len vydávam pôvodným smerom.
Vtedy som si už konečne vyslúžil kritický pohľad dievčiny, ktorá sedela na malej stoličke vedľa mláky, na stehnách mala fascikel s tabuľkami, v jednej ruke dáždnik, v druhej cvakajúce mechanické počítadlo. A podobne ako tucet jej kolegov v celom centre, aj ona počítala okoloidúcich.
Majú nás spočítaných.
