Našou rodinnou tradíciou je kapor na štedrovečernom stole. Z detských čias si veľmi dobre pamätám, ako som dlhé minúty pozoroval kapra vo vani. Akonáhle sa však otec ozbrojený kladivom a nožom rozhodol ukončiť jeho trápenie, utekal som do svojej izby skryť hlavu pod vankúš, aby som nepočul kaprov smrteľný výdych, otcovo hromženie na klepnutý prst, či mamino lamentovanie nad krvou zastriekanou kuchyňou.
Naporcované a vypražené kúsky na tanieri vo mne už potom nevyvolávali žiadne súvislosti a tak mi na detské Vianoce zostali len tie príjemné spomienky. No roky ubiehali a krátko pred prelomom storočí mi otec podal do rúk kladivo a nôž s povzbudením, že dvaapolkilový kapor nemôže pre osemdesiatkilového mládenca predstavovať žiadnu ťažkú korisť. Šesť kaprov odvtedy prešlo mojimi rukami a ja som si na túto zodpovednú úlohu zadovažovania potravy pre rodinu celkom zvykol.
Tak ako mnoho kresťanov ani netuší, čo za sviatky predstavujú Vianoce či Veľká noc a pripisujú ich výlučne výročiu narodenia či úmrtia Ježiša Krista, ani ja neviem, kde sme v rodine nabrali tradíciu odložiť si šupinu z kapra do peňaženky. Považujem to však za celkom zaujímavý a vtipný zvyk a musím sa priznať, že odkedy si tieto šupiny odkladám, nikdy som nemal prázdnu peňaženku a vždy sa v nej nájde aspoň jedna bankovka.
Pred vyše dvoma rokmi sme mali veľmi peknú rybku. Niektorí ľudia radi pukajú bublinkové fólie, mne sa zas páči ten pocit, ked holými prstami sťahujem šupiny z boku kapra. Zas to nie je nejaká úchylka, doprajem si ju len dvakrát do roka. Namiesto niekoľkých šupiniek pre rodinu som napokon očistil a vysušil viac ako päťdesiat kusov. Bola to riadna fuška dávať pozor, aby sa príliš nezošuverili a zároveň neprilepili na papier.
Vzal som ich so sebou do Karlsruhe a porozdával svojim známym a kamarátom. Čechoslováci odchovaní na vianočných kaproch pochopili hneď, o čo ide. Ostatní, ktorí na túto tradíciu neboli zvyknutí, dostali do rúk hlavolam, nad ktorým si lámali hlavu dosť dlho.
Okrem kontaktných šošoviek, uschnutej kože z palca, kvetného lupienku, odpadnutého nechtu či ochrannej fólie z objektívu, som sa dozvedel dokonca aj to, akým spôsobom sa precíznymi nástrojmi vyrezávajú zo špeciálneho juhoafrického dreva takéto jemné plátky.
Skrátka a dobre, šupinky žali jeden úspech za druhým. Spoločný bol vždy len záver: každý hneď siahol po peňaženke, akonáhle sa dozvedel, k čomu šupinka slúži. Bez ohľadu na pohlavie, vek, profesiu, vierovyznanie, miesto pôvodu, politickú príslušnosť, či farbu vlasov, každý jeden sa potešil darčeku a okamžite našiel preňho využitie.
Predminulé Vianoce sme mali (ne)šťastie na bezšupinatého kapríka. Chudák, mal ich len pár okolo chrbtovej kosti. Bol som rád, že som z neho vydoloval aspoň pár šupín pre najbližších a namiesto nekonečného čistenia desiatok talizmanov mohol v kľude pozerať po x-tý krát Princeznu se zlatou hvězdou.
Január 2005, prvé zvítania v Karlsruhe po prelome rokov a prvé otázky: "Hallo Miro, die Karpfenschuppe vom letzten Jahr war prima, hast du eine neue?". Rád som uveril, že dotyčnému vlaňajšia šupina priniesla úžitok, no novú som nemal. Kebyže som tušil tie desiatky sklamaných párov očí, ktoré na mňa počas nasledujúcich dní hľadeli, tak by som sa pred Vianocami asi lepšie posnažil.
Následky mojej nerozvážnosti boli nedozerné. Rast nemeckej ekonomiky spomalil z 1,6 na 0,9 percenta, spotreba domácností stagnovala, Bundesligu vyhral zas Mníchov a do kancelárskeho kresla zasadla poprvýkrát žena. Keď som v decembri cestoval vlakom na letisko smerujúc na rodnú hrudu, posledné SMS-ky mi okrem príjemne strávených vianočných sviatkov pripomínali, aby som nezabudol na čerstvé šupiny.
Z nového roku ubudol už celý mesiac, tento týždeň som rozdal posledné trofeje z krásneho dvaapolkilového šupináča. Bolo úžasné sledovať, s akým nadšením ich jednotlivci prijímali, ako spontánne si ich vkladali do peňaženiek a ako im pri tom žiarili očká. Moja neškodná rozprávka o šupine priťahujúcej peniaze zrejme predsa len mala nejaký význam.
